3 MESIACE- 44. KAPITOLA
9. 12. 2011- piatok
Odvtedy ako som vám naposledy dopodrobna opísala priebeh celého môjho dňa ubehlo už pol roka. A musím podotknúť, že sa za ten čas zmenilo strašne veľa vecí. Môj život sa od základov zmenil, ale nedokážem povedať, či k lepšiemu, alebo k horšiemu. Proste sa zmenil.
Keď som vtedy zostala pri jazere sama, bola som fakt bezradná a nevedela som, čo robiť. Pobudla som tam ešte hodnú chvíľku, no napokon som pozbierala zvyšky síl a pobrala sa domov. Celé leto bolo na hovno, lebo som smútila za Peťom a stala sa ešte jedna dôležitá vec, o ktorej vám poviem neskôr.
Neskôr som sa začala opäť stýkať s Andrejom a dali sme sa dokopy. Hrozne som sa tomu potešila. Keď sa nad tým tak zamyslím, nikdy som ho neprestala ľúbiť a asi ho už budem ľúbiť až do smrti. Aké detinské, pomyslíte si možno. Ale neodsudzujte ma. Neviete ešte o tej druhej dôležitej veci.
No dobre, dobre. Nejdem vám už napínať. V lete
„Mirka, si na rade, poď!“ zakričala mi moja spolužiačka.
Práve sa nachádzam na svojej stužkovej. Maturít sa už zrejme nedožijem, takže toto je moja posledná veľká akcia s mojou triedou. Budú mi chýbať, aj keď som si celý čas o nich myslela, aký zlý kolektív sme. Rozhodne nie sme zlý kolektív.
Ako môj partner je tu, samozrejme, Andrej. Má na sebe tmavomodrú košeľu a od stola sa na mňa zoširoka usmieva. Ja sa práve chystám ísť zaspievať pesničku, ktorá je súčasťou programu.
„Idem.“ Odvetila som a vykročila som smerom k pódiu. Trošku som si cestou musela podvihnúť svoje tmavomodré trblietavé šaty, ktoré by som si inak pristúpila.
„If I should stay,
I would only be in your way.
So I'll go, but I know
I'll think of you ev'ry step of the way.“ Začala som pomaly spievať slová z pesničky, ktorú určite všetci poznáte. I will always love you od Whitney Houston. Áno, sledovala som s ňou niečo. Vlastne... bola adresovaná jednej osobe. Andrejovi. Keby som tu mohla zostať, stála by som ti v ceste. To s tou cestou asi ani nie je celkom pravda, ale keby som mohla zostať, tak by som chcela byť na jeho ceste životom po jeho boku. Pochopte to takto radšej. Ďalej sa tam spieva, že odchádzam, ale viem, že na teba budem myslieť na každom kroku. Ani toto neviem, či je celkom pravda, keďže neviem, čo je po smrti. Ale ak je súčasťou posmrtného života chodenie a kráčanie, dodržím to.
„And I...
Will always
Love you, oohh
Will always
Love you
You“ No tak toto je čistá pravda, lebo ho navždy a vždy a stále budem milovať.
„Bittersweet
Memories
That is all I'm taking with me
So good-bye
Please don't cry
We both know I'm not what you
You need.“ Takže tak. Horko-sladké spomienky tu určite sú, keďže nie vždy to vyzeralo medzi nami ružovo, ale rozhodne si ich beriem so sebou. A sú to fakt len spomienky. Lebo ak po smrti duša niečo má, tak sú to spomienky. Nič materiálne. Tak dovidenia a neplač prosím za mnou. Ale nech pokojne plače. Plač nie je prejavom slabosti ako si mnohí myslia. Podľa mňa to je prejav toho, že niečo naozaj cítime. Plač je emócia, ktorá je pozitívna alebo negatívna. Je to čokoľvek, ale definitívne to nie je prejav slabosti. A to, že nie som to, čo potrebuje. Zase nemôžem súhlasiť. Podľa mňa ma potrebuje. Možno to znie sebavedomo, ale viem to. Miliónkrát sme sa o tom rozprávali a viem to.
Zase refrén... la la la...
„I hope
life treats you kind
And I hope
you have all you've dreamed of
And I wish you joy
and happiness
But above all this
I wish you love“ Tak toto sedí do slova. Fakt dúfam, že k nemu bude život láskavý. A dúfam, že sa mu splní všetko o čom sníval. Prajem mu radosť a šťastie, ale najviac zo všetkého mu prajem lásku. Snáď raz príde do jeho života žena, ktorá sa ho zaslúži. Naozaj dobrá žena, ktorá ho bude milovať... aspoň tak ako ho milujem ja.
A na záver ešte jeden refrén.
Počas celej piesne som sa mu pozerala priamo do očí a on vedel, že táto pesnička patrí len a len jemu.
Možno si myslíte, že hrám tvrďasku, keď o smrti hovorím ako o každodennej záležitosti. Ale v podstate to každodenná záležitosť aj je. Každý deň zomierajú na zemi tisíce ľudí. Ale nie toto som tým chcela povedať. Ja mám pred smrťou rešpekt. Bojím sa jej, lebo neviem, čo je po smrti. Koľkokrát som kvôli tomu plakala. Áno, aj v Andrejovom náručí. Ale už proste nič nezmôžem. Možno, keby mi na to boli prišli skôr, by ešte bola nejaká šanca... Keby bolo keby...
Veľmi ľutujem aj mojich rodičov. Ak mám povedať pravdu, skôr ich utešujem ja. Stále im pripomínam, že TO bude dobré. Ale ja neviem, čo je to TO! Uvidím TO až po smrti. Ale pevne verím, že to nejako zvládnu. Mama je fakt silná osoba a otec taktiež. Ale strata dcéry je „silné kafé“ aj pre nich.
„Zatancuješ si so mnou, princezná?“ začula som hlas pri svojom uchu. Bol to Andrej, ktorý sa potichúčky zozadu prikradol ku mne, keď som stále v kruhu so svojimi spolužiačkami a niečo vášnivo rozoberala.
„No iste.“ Odvetila som mu a už mu aj vkladala ruku do jeho nastrčenej dlane. On si ma pomaly pritiahol k sebe a začali sme sa hýbať na pomalý rytmus pesničky Jar of hearts. Je to fakt.hit. Mám tú pesničku veľmi rada. Keby bola príležitosť, celkom rada by som si ju niekde ešte zaspievala. Ale asi už príležitosť nebude.
„Vieš o tom, že ťa strašne milujem?“ šepkal mi Andrej do ucha a objímal ma tak silno, že som si myslela, že ma zadusí. Ale asi bolo krajšie zomrieť v jeho náručí udusením, ako na nejakú sprostú rakovinu, či čo to je...
„Hm... asi si mi to už niekedy spomenul.“ Odpovedala som mu so smiechom.
„Prečo musíš odísť?“ spýtal sa ma takú absurdnú otázku. Nevedela som, čo mu na to povedať. Z očí mu vybehla prvá slza.
„Asi ma Boh potrebuje tam hore.“ Toto je ďalšia vec, o ktorej som sa zabudla zmieniť. Raz keď som bola v nemocnici a čakala som na nejaké vyšetrenie, pristúpila ku mne nejaká žena a vložila mi malú modrú knižtičku do rúk so slovami: „Slovo Božie. Snáď v ňom nájdeš utešenie.“ A odišla
Doma som si tú knižtičku začala listovať a celkom ma zaujali jej príbehy. Bola to Nová Zmluva z Biblie.
Potom som tú ženu opäť stretla v nemocnici a pustila sa so mnou do reči. Bola to akási misionárka, ktorá rozprávala chorým ľuďom o Bohu a týmto ich chcela nejako potešiť alebo povzbudiť. Mne to pomohlo.
Možno si pomyslíte, že takto pred smrťou som sa obrátila k Bohu a začala veriť. Možno si myslíte, že je to povrchné. Ale nie je. Nikdy nie je neskoro uveriť v Boha. A takto mám aspoň akú takú nádej, že po smrti pôjdem na nejaké lepšie miesto a verím, že po smrti pôjdem do neba. S istotou to, samozrejme, povedať nemôžem, ale fakt tomu verím. A je fajn, keď človek v mojej situácii verí niečomu takémuto. Pomáha mu to. Veľmi.
„A ja ťa potrebujem tu dole.“ Priečil sa Andrej. Utrela som mu tú slzu a pobozkala ho.
„Ja viem. Čo by som dala zato, aby som mohla zostať...“ vtedy som v žalúdku pocítila taký zlý pocit. Ľútosť, že tento dokonale vytvorený svet mám opustiť. Nechcem ho opustiť. Vážne ho nechcem opustiť. Mne je tu dobre. Prečo nezomierajú radšej ľudia, ktorí naozaj chcú zomrieť. Všelijakí samovrahovia... Tých zvyknú zachrániť a mňa, čo mám taký elán do života, mňa nedokážu zachrániť. Nie je to fér...
„Urobil by som preto čokoľvek, keby som mohol.“ Vydýchol. Mala som z neho pocit, že už nevládze. Ja viem, že ho to strašne trápi. A trápi ho hlavne to, že so mnou nebol stále. Najviac ho zožiera to obdobie, keď bol s Veronou. Toľkokrát sa mi zato ospravedlňoval. Už je to všetko úplne jedno. Teraz len chcem byť s ním, čo najviac ako to ide.
Bum! Kolaps. Odpadla som. Ako sme tak tancovali, zrazu som spadla. Zrejme mi prestávajú zaberať lieky, čo mi dal doktor. Prebrala som sa až v nemocnici.
„Miruška, ako sa máš?“ skláňala sa nado mnou uplakaná mama. V poslednom čase stále plakala. Úplne som jej rozumela.
„Je mi... je mi fajn. Mám sa dobre.“ Ubezpečovala som ju, ale bolela ma celá bytosť a dobre som sa rozhodne necítila. „Prepáčte mi to. Nechcela som, aby to skončilo takto.“ Začala som sa ospravedlňovať za svoje odpadnutie.
„Ale veď ty za to nemôžeš.“ Ozval sa aj otec, ktorý vystúpil z tieňa izby a doteraz som ho nevidela.
„Hej.“ Vydýchla som. „Budem tu musieť zostať?“ spýtala som sa v nádeji, že odpoveď bude negatívna.
„Áno, aspoň na pár nocí.“ Bola pozitívna. Do riti!
„Dobre.“ Hlesla som. „Ja si chcem oddýchnuť.“ Povedala som, aby išli pokojne domov. Videla som na nich, že sú unavení.
„Okej, tak my prídeme zase ráno. Maj sa!“ rozlúčili sa so mnou rodičia a ja som si spokojne zavrela oči.
„Spíš?“ ozval sa tichý hlas od niekadiaľ.
„Nie.“ Automaticky som odpovedala, aj keď neviem komu.
„Bojíš sa?“ ozval sa znovu ten tajomný hlas.
„A čoho?“ konverzovala som s ním ďalej.
„Smrti.“ Šepol hlas. Čím ďalej, tým tichšie hovoril.
„Ach tak... no áno, bojím sa jej. Ale nič nezmôžem...“ odpovedala som zúfalo a všade naokolo som cítila beznádej.
„Neboj sa, ja ti pomôžem.“ Snažil sa ma utešiť ten hlas a celkom sa mu to aj darilo.
„Kto si?“ spýtala som sa otázku, ktorá ma od začiatku zaujímala najviac.
„S kým sa to rozprávaš?“ vtrhol do izby Andrej a obzeral sa navôkol.
„Ja... neviem. On sa so mnou rozprával, ale neviem, kto to bol.“ Habkala som a snažila sa začuť ešte ten tajomný hlas, no už som sa nikdy nedozvedela, kto to bol.
„Asi si unavená. Pospi si, zostanem tu s tebou.“ Povedal mi Andrej, sadol si do kresla vedľa postele a chytil ma za ruku.
Zaspali sme.
Epilóg
Zomrela som 12. januára 2012. Celkom pekný dátum na úmrtie. Stalo sa to asi o 17:15 u nás doma. Z nemocnice ma pustili domov, že vraj nech zomriem v pokojnom prostredí. Bolo to od nich milé.
Pri mojej smrteľnej posteli boli v osudnú hodinu so mnou mama, otec a Andrej. Bolo to fajn, že tam boli so mnou.
A možno vás zaujíma, prečo som si na opis vybrala práve tie mesiace, ktoré som vám tak dopodrobna opísala. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Lebo boli najzaujímavejšie v celom mojom takmer 18- ročnom živote. Zažila som toho toľko počas nich. Rozchod s Andrejom. Spoznala som Peťa. Dala som sa dokopy s Peťom. Môj prvý a aj posledný tenisový turnaj v kariére. Moje prvé milovanie. A mnoho iných vecí, ktoré za to určite stáli. Svojím spôsobom som rada, že som zažila každú jednu vec počas tých troch mesiacov.
V mojich posledných chvíľach života som myslela na pár osôb, ktoré pre mňa znamenali veľa za moju existenciu na tomto svete.
Myslela som na mamu. Ako sa o mňa celý čas starala. Chcela pre mňa to najlepšie. Viedla ma tou správnou cestou, za čo som jej nikdy nepoďakovala a už asi ani nepoďakujem, keďže som mŕtva.
Ďalej som myslela na ocka. Bol za každú srandu. S ním sa dalo teda poriadne vyblázniť. Ako sme stále komentovali mamine špeciality... A všetky tie dovolenky. Je to skvelý chlap.
Bol tu tiež Andrej. Moja prvá a aj posledná láska. Spoznali sme sa pred viac ako rokom v školskom spevokole, kde hral na klavíri a ja som spievala. Bol to dokonalý chlapec, ktorého som nikdy neprestala milovať.
Kori. Blázon, s ktorým som sa hrávala už ako malá. Neskôr to medzi nami poriadne iskrilo, ale stále to bol môj kamarát tenista, s ktorým som zažila už spomínaný tenisový turnaj. Som zvedavá, koho mu zoženú na štvorhru. Dúfam, že nejakú schopnú babu.
Myslela som aj na Maťa. Na môjho spolusediaceho na nemčine, ktorý ma nikdy nenechal v štichu. Môj zlatý a verný Maťo. Klebetnica moja, ktorá mi zvestovala všetky najnovšie novinky, o ktorých som nevedela.
Ach, Lucia. Moja najlepšia kamoška. Mala som ju veľmi rada, aj keď to tak vždy možno ani nevyzeralo. Krásna baba, ktorú som obdivovala. A ona ma obdivovala na matike, keď som jej pomáhala na každučkej písomke. Zaujímalo by ma, kto jej bude pomáhať teraz...
A moja super trojica kamarátok z dediny. Gabi, Lara a Beky. Boli to superkočky. S nimi som zažila všetky najväčšie šibalstvá, ktorých som sa dopustila.
Asi vás to zaskočí, ale myslela som aj na Veroniku. Teda Veronu, po našom. Že prečo? Lebo nakoniec sa z nej vykľula celkom poriadna baba. Za posledný polrok sme sa celkom skamarátili. Netvrdím, že mi bola najlepšou kamoškou, ale v niektorých veciach som sa v nej mýlila a zistila som, že je v pohode.
A myslela som aj na Peťa. Ten asi najviac haluzil v tých troch mesiacoch, o ktorých som vám rozprávala. Bol hlavnou postavou môjho rozprávania. Ten mi teda narobil „čoro-moro“ v živote, ale mala som ho rada, aj napriek všetkým tým veciam. Je to dobrý chlapec.
Na pohreb sa zišla celkom slušná hŕstka ľudí. Neviem, koľko ich presne bolo, ale asi nad sto. Keď som žila, priala som si, aby keď raz zomriem, ľudia si povedali: „Hm... tá Mirka bola fakt dobrý človek. Bude mi chýbať.“
Asi sa mi to aj splnilo, lebo väčšina ľudí na pohrebe plakala. A tí zvyšní, čo neplakali utešovali tých, čo plakali.
Môj hrob umiestnili pod starú smutnú vŕbu, hneď vedľa mojich starých rodičov. Pekné miesto na posledný odpočinok.
A lúčim sa aj s vami, milí moji verní čitatelia, čo ste to so mnou vydržali až do úplného konca. Snáď sa stretneme raz v inom živote. No dovtedy... veľa šťastia!
Poďakovanie
Keď som tak rozmýšľala, o čom asi napísať ďalšiu knihu, inšpirovala som sa svojím okolím a ľuďmi okolo seba. Ďakujem vám milé moje okolie za to, ako si sa správalo a že si ma toľkokrát inšpirovalo. Bez teba by som to nezvládla.
Veľká vďaka patrí aj vám milí moji verní čitatelia. Viac ako rok som sem postupne pridávala kapitoly a vy ste na ne stále čakali a boli nedočkaví, aby som zverejnila ďalšiu. Ďakujem vám za to. Ani bez vás by som to nebola zvládla, lebo by som nemala podnet na písanie ďalšej a ďalšej kapitoly nebyť vašej nedočkavosti.
A ďakujem aj svojej mame, ktorá ma už od malička viedla k tomu, aby som čítala knihy. Presne to ma vyhecovalo k tomu, aby som ich začala písať.
Ďakujem!
P.S.: Dúfam, že vás ten koniec veľmi nesklamal...
Milka Kosztolányiová
A to je abosolútny koniec knihy ako som to už viackrát spomenula... len pre istotu :) Ale sľubujem vám, že bude nová kniha, ktorú začnem pridávať asi od septembra a možno aj skôr, preto navštevujte moju stránku aj naďalej a sledujte všetko, aby ste o nič neprišli.
Ešte vás prosím, aby ste zanechali krátky komentár ku knihe ako k celku, čo sa vám páčilo, alebo naopak nepáčilo. Budem vďačná za každý názor.
Ahojte!
Komentáře
Přehled komentářů
trochu ma ten zaver zaskocil vazne som necakala nieco taketo! Asi som si myslela ze to skonci happyendom :-) mam z toho trochu zmiesane pocity, ale je pravda ze pisanie ti naozaj ide! Len tak dalej aj ked stastne konce by ma potesili viac :-)
:-(
(anonymka, 4. 8. 2012 19:24)