3 MESIACE-18.KAPITOLA
18.apríl 2011-pondelok
Prípravy na moju narodeninovú párty sú v plnom prúde. Účasť na Facebooku mi potvrdili všetci a neviem, kto tam pridal dvojnásobok ľudí, ktorých som pozvala ja sama. Nevadí, bude sranda.
Čo sa týka školy, zaužívaný stereotyp. Dnes je tomu presne týždeň, ako som povedala Verone svoje. Stále som na seba nesmierne hrdá, len už si nie som celkom istá, či to bol taký dobrý nápad. Všimla som si, že jej prívrženkyne, najmä Monička, na mňa dosť nepekne pozerajú. Nie, že by mi to nejako extrémne vadilo, ale tak no... Pre istotu som si nedala opätkové topánky, aby som nedopadla, ako keď som sa strepala Peťovi do náručia, keď ma Verona potkla na zastávke. To bolo strašne primitívne, keď sa na to tak pozriem spätne. Na to, že je staršia ako ja, sa správa občas dosť detsky. To, že nosí opätky s minimálnou dĺžkou
No, ale vráťme sa do reálneho sveta. Že prečo reálneho. Lebo Veronu nikto nevníma ako trápnu a detskú a... Len Maťo. Aj ten z tých svojich záhadných dôvodov.
„Teba som už pozvala na piatok?“ spýtala som sa, keď sme opúšťali „Pelech diabla“- učebňu nemčiny.
„Jasné. Medzi prvými som ti potvrdil účasť.“ Bol akože pobúrený, keď som mu to povedala.
„Dobre, dobre. Len sa uisťujem. V poslednom čase ani neviem kde mi hlava stojí.“ Povedala som úprimne. Každý deň ma len hlava bolí... To bude stres.
„Lebo?“ natiahol otázku a medzitým sa obzrel za nejakou babou.
„Ty kam čumíš?“ hneď som to okomentovala.
„Nikde. Len tam išla potencionálna matka mojich detí.“ Povedal filozoficky a prehrabol sa svojimi vlasmi.
„Juj, juj, juj... Keď už toto hovoríš je to vážne. A nakoľko si si prehrabol vlasy...je to veľmi vážne.“ Ihneď som odhalila jeho psychológiu.
„Tak trochu.“ Priznal.
„Prečo si mi o nej nepovedal? Ty vieš všetko o Aďovi!“ začala som hrať urazenú.
„Prepáč... Chceš vedieť všetky detaily?“ snažil sa mi to vynahradiť.
„Samozrejme!“ odvetila som nedočkavo.
„No, volá sa Paulína, je o rok staršia, to je tá blondínka, ktorú si voľakedy nemala rada. A začali sme si písať na Facebooku a ona, že nezájdeme spolu von? Tak sme raz v piatok zašli spolu na kofču, potom, či nejdeme na disku, tak sme si dali vodku a hneď išlo všetko ľahšie.“ Rozpovedal mi svoj milostný príbeh s Paulínou.
„Tak ty si sa dal dokopy s tou Paulínou?!“ nemohla som uveriť.
„Vedela som, že takto zareaguješ, presne preto som ti nechcela nič hovoriť.“ Odpovedal sklamane.
„Veď ani ty si ju nemal rád...Ale ak si s ňou šťastný, prajem vám to.“ Doplnila som na záver, keď začal vyzerať smutne.
„No vidíš!“ potešil sa.
„A to tá vodka, to čo malo znamenať? Veď ty si väčší abstinent ako ja.“ Spomenula som si na vodku.
„No... To mi poradil kamoš, že sa pritom viac uvoľním a fakt tak bolo.“ Povedal mi. Mala by si to skúsiť.“ Dodal. Niečo na to bude. Ale ja som fakt abstinent.
„Viem si domyslieť, aký kamoš to bol.“ Poznamenala som ironicky.
Došli sme do triedy a naše cesty sa rozdelili, keďže sedel na druhom konci triedy. Došla som k Lucii a s povzdychnutím som sa sadla. Hodila tašku na zem a zvalila sa na lavicu.
„Čo sa deje?“ začula som jej hlas.
„Nič.“ Odpovedala som automaticky.
„No tak dobre.“ A v tomto je presne Luciina chyba. Správna kamarátka by sa snažila vytiahnuť od kamarátky, čo sa deje. Snažila by sa nájsť riešenie a pomohla by jej. Ale nie. Ona to nechala tak.
Ja som jej prvá pomohla. Tak sme sa, v podstate, začali kamarátiť. Bolo to ešte na základnej škole. Prišla k nám v treťom ročníku. Ako s novou žiačkou sa s ňou nikto nechcel kamarátiť a nikto s ňou nechcel ani sedieť. Tak ja som sa obetovala a sadla som si k nej. V družine sme sa chodili hrávať von. Osem ročné deti majú dosť čudné návyky a my sme sa zvykli hrávať so slimákmi. Lucia sa ich bála a tak sa stále držala obďaleč. Raz deťom preskočilo a zmysleli si, že na ňu zaútočia slimákmi a že ju uslimákujú. Ja som prišla ako veľká hrdinka a zastala som i pred ňu. Predo mnou mali deti z nejakého prapodivuhodného dôvodu rešpekt a tak slimáky nehádzali do nikoho. Od vtedy sa začali kamarátiť aj s Luciou a bolo všetko dobre. Skončilo to happy endom.
No a teraz ju absolútne nezaujímalo, čo trápi mňa. Pekne sme to skončili.
Vyšla som zo školy. Bolo krásne slnečné počasie tak som si rozopla kabátik a ukázala svoj mierne koketný výstrih na červenom tričku s nápisom So cute. Tenisový tréning bol zrušený, lebo Sisa si musela ísť niečo vybaviť. Celkom som sa potešila, lebo som nemala náladu na tenis. Kráčala som smerom k autobusovej zastávke a počula som za sebou niečie kroky. Nechcela som sa otáčať, čo keby to bol nejaký čudák. Tak som išla ďalej a vybrala mobil z vrecka a pozrel na hodinky. V odraze skla som si všimla, že sa ten človek priblížil ku mne, trošku som zrýchlila krok. Nakoniec som zistila, že som bola len paranoidná a bol to len približne desať ročný chlapček, ktorý sa pravdepodobne ponáhľal na autobus.
Došla som na zastávku. Nevidela som tam žiadnych ľudí, ktorí by mohli ísť domov mojím autobusom. Jeden prichádzal a ja som sa snažila identifikovať, čo je na ňom napísané. Nič... Nebol to môj autobus. Otvorili sa dvere autobusu a zo zadných vybehol pes. Vyklopila som oči, že prečo vystúpil z autobusu pes. V duchu som sa začala smiať a pohľadom sledovala toho psa, ktorého rasu som nedokázala určiť, keďže nie som psíčkárka. Podľa mňa to bol aj tak len nejaký pouličný mix. Za psom vystúpilo pár ľudí, ale nevšímala som si, keďže som bola uchvátená psom. Pes zmizol za rohom a ja som pozrela pred seba. V bezprostrednej blízkosti stál predo mnou Peťo.
„Miruš! Si mimo?“ zvolal radostne, keď zbadal, že som sa konečne na neho pozrela. Ktovie ako dlho tu stál a ja som zízala na toho hava.
„Tak trošku. Prečo cestoval v autobuse ten pes?“ spýtala som sa rovno s úsmevom na tvári.
„Neviem. Na predošlej zastávke nastúpil. Cestujúci nič nehovorili šoférovi, keďže nikomu nič nerobil ani neštekal, len sedel. A teraz si asi zmyslel, že dosť bolo vozenia sa. A vystúpil.“ Hovoril mi a odhaľoval svoj dokonale biely chrup.
„Sranda.“ Zasmiala som sa. „A ty si prečo prišiel týmto busom?“ zaujímalo ma, keďže nebol to autobus, ktorý chodí naším smerom.
„Boli sme na futbalovej súťaži zo školy a išli sme tam busom.“ Oznámil mi.
„A vyhrali ste?“ chcela som vedieť.
„Tak, samozrejme, že sme vyhrali!“ povedal mi a zdvihol hrdo hlavu. Ja som sa zasmiala.
„Keď majú v týme teba, tak musia vyhrať!“ dodala som nech sa teší. Asi to zabralo, lebo vyzdvihol hlavu ešte vyššie.
„Ó, ďakujem.“ Poďakoval a objal ma, čo ma dosť zaskočilo.
Prišiel nám autobus.
„Takže v piatok s tebou môžem rátať?“ spýtala som sa ho, keď sme už sedeli v autobuse.
„Na tvojej oslave?“
„Áno.“ Odvetila som krátko, keďže ma viac zaujímala odpoveď.
„Musím sa pozrieť do diáru, či budem mať čas!“ odpovedal so smiechom v očiach, ale s vážnym tónom. Bolo mi jasné, že sranduje.
„Veď si potvrdil účasť, ty truľo!“ osopila som sa na neho a jemne ho buchla do ramena.
„Och, naozaj. Takže, áno, budem tam!“ odpovedal a nevydržal to a začal sa smiať. Naši spolucestujúci po nás hľadeli, že čo nám je. Nám to bolo však jedno a smiali sme sa ďalej. Počas celých pätnástich minút ako trvala spoločná cesta sme sa smiali. Stále sme si našli niečo...
Prišla som domov. Ani som sa nestihla spamätať a zapípal mi mobil, že mám správu.
V správe sa písalo: Chlast mas vybaveny! Kori :* :D
Ja som sa nad tým len pousmiala a odpísala mu : Dikes, si naj naj naj!!! :)
Teraz som sa fakt začínala tešiť na piatok!
ano
(Milka, 27. 10. 2011 23:40)