3 MESIACE-24.KAPITOLA
1. máj 2011- nedeľa
A začína mesiac máj- lásky čas. Pred rokom o takomto čase som bola ešte sama. Mala som depku, že všetky zamilované páry zažívajú jar svojho vzťahu a len ja som sama. Od vtedy mám už svojho druhého frajera života. Dúfam, že aj posledného. Keď sa na to pozriem tak realisticky, vzťahy, ktoré začnú vo veku v akom som práve ja alebo Peťo, nezvyknú vydržať veľmi dlho. Ale ja cítim, že Peťo by mohol byť ten pravý. Kto vie, ako to budem cítiť o rok. Dúfam, že rovnako.
No vráťme sa do súčasnosti. Ráno som sa zobudila vedľa polomŕtveho Koriho. Ťahalo z neho ako zo sudu vína. Strašne smrdel. Tak som hneď ako som bola prebratá otvorila okno a začala vo veľkom vetrať a baliť veci. Zbalila som aj Koriho kufor, lebo mi bolo jasné, že v takomto stave by polovicu vecí zabudol v hoteli a neverím, že by ich ešte niekedy uvidel.
Z hotela sme odchádzali asi o desiatej hodine doobeda. Sise a Dávidovi som vysvetlila, že Kori mal ťažkú noc, nech sú na neho ohľaduplní, ale skončilo to tak, že si ho celý čas doberali.
„No konečne si doma!“ privítal ma úsmevom Peťo, ktorý ma prišiel čakať.
„Ahóóój!“ skočila som mu celá šťastná do náručia a vybozkávala ho.
„Tak ako ste skončili?“ spýtal sa celý zvedavý.
„Druhý, ty kokos!“ povedala som mu nadšene.
„To je fakt úspech! Ako bolo?“ pýtal sa ma. Cestou domov som mu vyrozprávala všetky príhody, ktoré stáli za spomenutie. Príhody typu: „Spala som v jednej posteli s Korim.“ som radšej vynechala.
Došli sme ku nám. Automaticky zobral môj batoh a doniesol mi ho do izby. Po zvítaní s rodičmi a vyobjímaní Micky sme sa vybrali na prechádzku. Počasie bolo krásne. Ako stvorené na romantickú prechádzku v prvý májový deň.
„Chýbala som ti?“ začala som rýpať do Peťa, keď sme sa prechádzali za našou dedinou na chodníku, ktorý vedie k malému jazierku, o ktorom na prekvapenie vie minimum ľudí.
„Strašne. A ja tebe?“ spýtal sa tiež.
„No samozrejme.“ Odvetila som mu.
„A čo si robil, kým som tu nebola?“ chcela som vedieť.
„Nič také. Bol som včera večer na diske. Možno by sme tam spolu mohli ísť.“ Navrhol. Ale diskotéky... to nebolo nič pre mňa. Je to len kopa ožranov a nevkusná hlasná hudba...
„Na disku? To nie je nič pre mňa.“ Povedala som svoj názor aj nahlas.
„Prečo?“ zarazilo ho to. Práve som si uvedomila, že je toho dosť čo o sebe ešte nevieme.
„Ja neviem... Proste sa mi to miesto nepáči.“ Povedala som úprimne. Zabočili sme k jazierku. Vtáčiky čvirikali, teplé jarné lúče hriali a mne sa chcelo spievať a tancovať. Ale vyzeralo to skôr na hádku ako na tanec a spev.
„Nepáči? To nemyslíš vážne!“ zasmial sa cynicky. V takejto nálade som ho ešte nevidela, nepáčilo sa mi to.
„Ale myslím. Veď je tam len kopa ožranov a hrá tam hladná nevkusná hudba.“ Povedala som si svoj názor. A ten názor zrejme nebol celkom podľa jeho vôle.
„Nie je nevkusná.“ Vyhlásil urazene. Došli sme k jazeru.
„Sadneme si?“ spýtala som sa zmierlivejším tónom. On sa len urazene usadil pod strom a potom sa oň oprel. Všimla som si, že po kmeni stromu lezie rodinka mravcov. Peťo práve zabil otca rodiny. Teda aspoň som predpokladala, že je to otec. Bol najväčší.
Ja som zostala stáť nad Peťom. Nechcela som prechladnúť od studenej zemi.
„A ty si čo nesadneš?“ spýtal sa po chvíli, keď sa na mňa konečne pozrel tými svojimi modrými očiskami.
„Zem je studená, nechcem prechladnúť.“ Povedala som mu a skrížila si nohy pre pohodlnejšie státie.
„Veď si sadni tuto.“ Ukázal na svoje nohy. Nepochopila som hneď a pozrela na neho výrazom „Kam si mám sadnúť?.
„Na mňa.“ Vysvetlil mi hlasnejšie akoby bolo potrebné. Ja som si len sadla krížom cez jeho nohy a usmiala sa na neho. Chvíľu trvalo, kým aj jeho tvár zmenila výraz, ale napokon sa usmial aj on.
„Prepáč mi, že som na teba tak vybehol. V poslednom čase som dosť podráždený.“ Povedal mi a dalo sa na ňom vidieť, že to naozaj ľutuje.
„Čo sa deje?“ videla som, že ho niečo trápi. On si medzitým začal šprtať vo vreckách. Niečo hľadal. „Do riti! Kde ste?!“ zanadával, keď konečne našiel cigaretovú krabičku, ktorú tak hľadal.
„Nič.“ Povedal mi akoby som sa ho bola spýtala na nejakú bezvýznamnosť. Nemotorne vybral jednu cigaretu z krabičky a potom si zapálil. Samozrejme som sa v momente rozkašľala a jemu to zrejme nevadilo.
„Nepovieš mi, čo ťa trápi?“ spýtala som sa ho znova. On ma ignoroval a ťahal ten vražedný dym z tenkej paličky, ktorá vyzerá tak nevinne a tak neškodne, no pritom je to jeden obrovský vrah. Cez konáre stromov presvitali jemné lúče slnka a Peťo mal zatvorené oči, takže sa na mňa ani len nepozeral.
„Otec mi robí nervy.“ Prehovoril po niekoľkých minútach.
„Otec?“ chcela som sa presvedčiť, či som dobre rozumela.
„Áno, otec! Čo si hluchá?“ vyštekol podráždene. Dneska teda fakt nemá dobrú náladu. Inokedy býval taký sladký romantik a dnes ma dobre že nezožerie od jedu.
„Stále sa hádajú s mamou. Obaja mi tak lezú na nervy.“ Pokračoval miernejšie a ďalej si vychutnával cigaretu. Ja som tam len tak pokašlievala, a jeho to absolútne netrápilo.
„Prečo sa hádajú?“ chcela som vedieť. Snažila som sa správať čo najchápavejšie, ale mala som to dosť ťažké, keďže moji rodičia sa hádali raz za uhorský rok. Oni boli dokonalý pár.
„Mama mu stále vykrikuje, že je stále v robote a že sa vôbec nezaujíma o rodinu. Mne to, povedzme, takto vyhovuje. A otec jej stále vykričí, že ona na neho kričí za nezmysly.“ Celkom som tomu neporozumela, ale tvárila som sa akoby som s ním súcitila.
„Tebe vyhovuje, že sa tvoj otec o teba nezaujíma?“ zarazila som sa, keď som to počula.
„Ale áno. Hlavná vec, že mi dá prachy na čo chcem a ďalej sa už nestará, na čo ich miniem. Je to fajn.“ Nemohla a nechcela som veriť svojim ušiam. Kde je ten Peťo, do ktorého som sa tak bezhlavo zaľúbila kvôli jeho milosti a jemnosti?! Čo sa s ním stalo?
Peťo zrejme čakal na nejakú reakciu, no ja som len bezhlavo krútila hlavou a predýchavala jednak ten šok a tiež ten dym, čo vyfukoval z úst.
„Nemáš slov, čo?“ bavil sa na mne, keď som nič nevravela. „V podstate sa ti nečudujem. Nie sme asi celkom štandardná rodina.“ Hovoril.
„Veru nemám slov. Čo sa dá na toto povedať?“ prehovorila som konečne.
„Nič... asi. Keby som nebol v takejto situácii, tiež by som nevedel, čo sa hovorí v takomto prípade.“ Povedal mi.
„Veď to. Čo sa s nimi neskúsiť rozumne porozprávať?“ napadlo mi celkom dobré riešenie. On na mňa len pozrel ako na debila a tým môj nápad úplne zamietol.
„S nimi? Rozprávať sa? Si načisto zošalela?“ vysmial ma. „S nimi sa nedá rozprávať. A vravím ti, že mne to takto celkom vyhovuje. Síce mi občas otec robí nervy, ale mám prachy na cigy a na.... To je hlavné.“ A na čo? Prečo to nedoplnil. V tom mi napadlo ako mi Andrej voľakedy hovoril, že Peťo berie drogy. Žeby tie prachy míňal na cigy a na drogy. Nie, nie, nie... Toto fakt nie! Ale čo ak? Nie! a hotovo!
„Niekedy by si k nám mala prísť, aspoň by si videla, že v akom pekle to žijem. A možno by si vedela, čo povedať v takejto situácii.“ Navrhol, no cynickosť a irónia z jeho hlasu stále neubúdali. Konečne dofajčil a ja som sa mohla spokojne nadýchnuť.
V tom ma schmatol a začal ma vášnivo bozkávať. Nechutil mi, lebo som z neho strašne cítila cigarety. Vedela som, že keby som sa teraz začala brániť, bolo by to len horšie. Pravdepodobne by sme sa len pohádali a to som fakt nechcela. Tak som sa nebránila a poddala som sa mu. Dúfala som, že si raz na tú cigaretovú chuť zvyknem. Dovtedy sa mi len dvíhal žalúdok.
Okolo šiestej večer sme sa pomaly s Peťom vybrali späť k našej dedine. Cestou sme postretávali pár klebetných babičiek, ktoré si viem živo predstaviť ako hovoria pani Mansonovej, našej susede, ako ma videla ísť s nejakým chuligánom, ktorý fajčil. A ešte živšie som si vedela predstaviť pani Mansonovú ako túto klebetu podáva ďalej mojim rodičom.
„Zajtra sa vidíme?“ spýtala som sa Peťa, keď sme sa lúčili pred naším domom.
„Snáď áno. Ak sa niečo stane, ja ti zavolám.“ Povedal mi.
Slovné spojenie „Zavolám ti.“ Sa používa vo filmoch, keď sa chalan a baba spolu vyspia a jeden o tom druhom už nechce nikdy viac počuť. Prišlo mi to trošku smiešne. Ale tento svoj postreh som si nechala radšej pre seba, ešte by to zle pochopil.
„Dobre.“ Prikývla som. Peťo ma potom chytil okolo pásu a pritiahol si ma bližšie. Jemne ma začal bozkávať a jeho ruky z môjho pásu klesali stále nižšie. Prudko som sa odtiahla.
„Uvidia ma rodičia, v tom horšom prípade stará suseda.“ Namietala som a snažila sa udržať medzi ním a mnou adekvátnu vzdialenosť.
„No a čo?“ povedal a znovu ma začal bozkávať. Uvedomila som si, že je zbytočné sa mu brániť. Aj tak si bude robiť to, čo chce on.
Večer som dlho nemohla zaspať. Rozmýšľala som o uplynulom dni. Bolo krásne stráviť ho s Peťom, ale menej krásne bolo to, čo vystrájal. Prišla som na to, že je dosť náladový. Dúfala som, že bude mať častejšie dobrú náladu ako túto hnusnú náladu pod psa, akú mal dnes.