3 MESIACE-27.KAPITOLA
14. 1. 2012
6. máj 2011- piatok
Ráno som vstala s novou nádejou do života. Dúfala som totiž, že dnes sa nejakým zázrakom nebudem musieť stretnúť a baviť sa s Peťom. Verila som, že mi dá konečne pokoj. Musím uznať, že toto znelo ako z filmu typu Zúfalé manželky, keď jedna z manželiek dúfa, že jej muž ju konečne nechá na pokoji, no ten muž to vôbec nemá v plánoch. Úprimne povedané v živote som nevidela ani jedinú časť Zúfalých manželiek.
No, ale pointou tohto dňa je, že som chcela, aby bol pokojný.
Ráno som vstala, samozrejme, že som sa asi pätnásť minút nútila, aby som vyliezla z postele. Potom som si umyla zuby, obliekla som sa, zišla som pomaličky dolu. Vypočula som si prednášku od mamy o tom, aké je dôležité jesť ráno raňajky. Povedala som jej, že nie som hladná a tak som rýchlosťou blesku opustila náš domov. Už tu som mohla tušiť, že tento deň fakt nebude pokojný.
Pred domom ma však nečakal Peťo a nemusela som ho ignorovať ako po ostatné dni. Myslela som si, že konečne pochopil, že je medzi nami nadobro koniec. Tu vznikla opäť nádej, že by som tento deň mohla prežiť bez zvýšeného krvného tlaku.
„Čau, Lara!“ pozdravila som s úsmevom Laru, ktorá netrpezlivo postávala na zastávke. Gabi a Beky tam zase neboli.
„Ahoj, Miruš. Aspoň niekto prišiel.“ Vzdychla si.
„Kde sú Gabi a Beky?“ zaujímala som sa. Akurát si nie som istá, či ma to fakt zaujímalo...
„No veď toto! Neviem!“ znervózňovala sa ďalej.
Ďalších päť minút kým sme čakali na zastávke som ju upokojovala, že určite išli autom alebo niečo podobné.
„Mirka?“ oslovila ma nesmelo Lucia pred matikou.
„Čo je?“ odpovedala som jej bezstarostne. Mali sme totiž písať dnes písomku z matiky, tak celá trieda stresovala a ja som si pokojne sedela na stoličke a obzerala sa.
„No vieš... na tej písomke... či by...“ nenechala som ju ani dohovoriť.
„Hej, pomôžem ti.“ Skočila som jej do reči a bola som si úplne istá, že sa ma chcela spýtať práve na toto.
„Si zlatá!“ zajasala a potom trochu z nej opadol stres.
Začala písomka. Profesor nám rozdal príklady. Jedným očkom som si ich rýchlo prebehla a usúdila som, že sú ľahké. Druhým očkom som sledovala Luciu, ako nešťastne sa tvári. Svoje príklady som rýchlo vyrátala a potom naznačila Lucii nech mi dá papier, že vypočítam aj tie jej. Príklady druhej skupiny boli ešte ľahšie. Snažila som sa napodobniť, čo najlepšie Luciino písmo. Profesor sa prechádzal medzi lavice, až zastal nad nami.
„Miroslava, prečo máš pred sebou papier s menom Lucia Galajová?“ spýtal sa ma profesor. Mne stuhla krv v žilách a pokúšala som sa, čo najrýchlejšie vymyslieť nejakú vieryhodnú písomku. Všimla som si, ako sa zvyšok triedy pozrel mojím smerom.
„Ja... no ja som nemala papier a Lucia mi dala svoj, ale už na ňom mala napísané meno a ja som ho nejako zabudla prepísať.“ Povedala som mu a modlila sa, aby tomu uveril.
„Naozaj?“ spýtal sa a pozrel na Luciu. Ona prirýchlo prikývla, ale profesor si nič nevšimol.
„To sa stáva. Pokračujte.“ Ja som si vydýchla a s odľahnutím som sa pozrela na Luciu. Toto bolo o chlp.
„To čo si tam vyvádzala s Luciou na matike?“ napadol ma hneď Maťo a šťuchol do mňa na obede. Samozrejme všetko v rámci srandy.
„Ale nič! Nevedela príklady a ja som jej mala pomôcť, akurát, že si to všimol profesor.“ Vysvetlila som mu.
„Nechápem načo jej pomáhaš. Len ťa využíva.“ Začal mi dohovárať.
„Nič v zlom, ale ja to isté robím s tebou na nemčine.“ Povedala som mu úprimne.
„Ale mne to nevadí. A ty mi okrem toho tiež pomáhaš na fyzike alebo tak. Než to taká Lucia... tá ti nepomáha v ničom.“ Hovoril. V podstate mal pravdu.
„Ale je to moja kamarátka. Musím jej pomáhať.“ Povedala som rozhodne a konečne si vložila kúsok zemiaku do úst.
„Lebo? To je v nejakej príručke o kamarátkach, že musíte spolupracovať na písomke? Či?“ tváril sa smrteľne vážne, no ja som vedela, že trepe. „Teda, že jedna musí pomáhať druhej?“
„V akej príručke?“ rehotala som sa na ňom, až sa všetci ku nám obracali a zopár profesorov sa aj mračilo.
Zvyšok obeda sme sa snažili baviť sa tichšie.
A prišiel čas aj na môj tenisový tréning. Dúfala som, že ma tam nenasere Kori.
„Miruška! No vitaj!“ zaplesal, keď som sa objavila. Všetko to bolo ironické.
„Sevas!“ odzdravila som sa mu nech sa teší. Potom som sa vybrala smerom do šatni a on, samozrejme, za mnou.
„Už sa naozaj nejdem rozrušovať nad tým, že si tu so mnou.“ Povedala som mu a pokojne sa pred ním začala prezliekať.
„Ale ja budem vzrušený. Vieš, že sa mi ešte stále páčiš.“ Čo na srdci, to na jazyku. To bolo zrejme Koriho životné motto.
„No asi hej.“ Zamrmlala som si a natiahla si druhé tričko.
„Počula som, že si sa rozišla s Peťom.“ Povedal už vážnejšie.
„Kto bol zase ukecaný?“ chcela som vedieť, kto to rozšíril.
„To je jedno. Tak ste sa rozišli?“ nedal sa.
„Hej. Tešíš sa?“ zaútočila som hneď. Najlepšia obrana je predsa útok.
„Mirka... neteším si, že si nešťastná. Ale ver mi, že ti bude bez neho lepšie.“ Nebol prvý kto mi to povedal.
„Asi áno.“ Uznala som.
Tenisový tréning prebehol celkom dobre. Sisa a Dávid nás pochválili, že nám to ide. Väčšinou, keď som mávala náladu pod psa mi ani tenis nešiel, čudovala som sa, že dnes to bolo inak.
„Čaute, som domá!“ zakričala som na zdanlivo prázdny dom. No nebol prázdny ani náhodou. Rozbehla som sa hľadať svojich rodičov, no nikde som nikoho nenašla. Vošla som teda do pracovne. Pôvodne som chcela pozrieť mamin diár, že či nešla na nejaké pracovné stretnutie. No, keď som otvorila dvere do pracovne, skoro som spadla na zadok. Boli tam Makrajovci. Peťova rodina. Bol tam aj Peťo.
„Dobrý deň, prepáčte...“ začala som habkať, keď som sa spamätala.
„Ahoj, nevadí, nevadí.“ Zareagoval prísny Peťov otec.
„Ja idem...“ ozvala som sa po chvíľke.
„Idem s ňou.“ Začula som Peťov hlad. Nie! zakliala som v duchu.
Kráčala som po chodbe a čakala, čo povie.
„Mirka,“ ozval sa konečne a čakala som, čo vypotí. „Začnime od začiatku.“ Povedal.
Ja som sa mu otočila tvárou a neveriacky na neho pozrela. „Čože?“
„Ako si počula. Ja som Peťo.“ Podišiel ku mne a vystrčil svoju ruku oproti tej mojej.
„Si smiešny. Toto funguje len vo filmoch alebo v nejakých naivných románoch.“ Zahundrala som.
„No tak, Mirka. Skúsme to celé ešte raz od začiatku. Prosím ťa. Strašne ma to všetko mrzí.“ Vyzeral úprimne. Ja som zmenila výraz z tváre, z nekompromisnej na ústupčivú.
„Ja som Peťo.“ Skúsil to ešte raz a vystrčil opäť aj ruku.
„Ja som Mirka.“ Schmatla som mu ruku a silno ju pritisla.
„Teší ma.“ Usmial sa na mňa.
„Aj mňa.“ Povedala som nesmelo. Nechcela som si ho opäť pripustiť k telu.
„Idem jesť.“ Oznámila som mu a vydala sa smerom do kuchyne.
„Ako bolo na tenise?“ spýtal sa ma, keď som mala hlavu zaborenú do chladničky.
„Dobre. Išlo nám to fajn.“ Povedala som mu.
„To sa teším. Ja hrám futbal.“ Povedal, akoby som nevedela.
„Ja viem, Peťo. Prečo mi to hovoríš?“ svoje prekvapenie som dala najavo.
„Pamätáš? Práve sme sa zoznámili“ povedal smrteľne vážne.
„Ale no. Nepreháňajme to.“ Mierne som sa pousmiala.
„Nič nepreháňame. Povedz mi niečo o sebe. Chcem ťa spoznať lepšie.“ Povedal. V tomto mal pravdu. V podstate sme sa poriadne ani nepoznali a už sme spolu začali chodiť. V tom bol asi ten problém.
„A čo také ťa zaujíma?“ nenapadlo mi, čo by som mu také mala hovoriť.
„Tak... trebárs... Čo chceš byť, keď budeš veľká?“ spýtal sa ako malého decka v škôlke. Pamätám sa, že keď sa nás voľakedy učiteľka v škôlke raz spýtala, čo chceme byť , keď budeme veľkí, jedno dievčatko povedalo, že ono chce byť vlk. Toto asi nikdy nezabudnem.
„Čo chcem byť?“ zopakovala som po ňom otázku a na chvíľku som sa zamyslela. „Lekárka.“ Odpovedala som potom. „Chcem liečiť onkologicky choré deti.“ Povedala som mu.
„Naozaj?“ zbystril pohľad. Asi som ho zaujala.
„Áno. Strašne by som im chcela pomôcť.“ Povedala som. Myslím, že toto je jedno z najšľachetnejších povolaní. Dávnejšie som rozmýšľala aj o misionárnej práci v Afrike, ale to už nejako prešlo.
„To je krásne povolanie. A ty naň fakt máš.“ Povzbudil ma. Toto bol ten Peťo, ktorého som tak milovala.
„Dúfam, že sa mi to raz podarí zrealizovať. A ty čo chceš byť?“ spýtala som sa ho pre zmenu ja.“
„Ja?“ už dopredu sa zasmial. „Ja budem smetiar!“ vyhlásil.
„Ako povolanie snov sa mi to zdá fajn. Ale v realite?“ spýtala som sa opäť.
„Neviem... rozmýšľal som o niečom s technikou. Asi pôjdem na STÚ-čku a potom sa uvidí, čo ďalej.“ Povedal mi.
„Ale to je dosť ťažká škola.“ Podotkla som.
„Ja viem. Ale tak za čo iné mám ísť? Za právnika asi nie... aj keď tomu by sa najviac potešil otec. Ale už len preto by som za právnika nešiel.“ Zaškeril sa.
„Aha... tak to sú fakt úžasné plány do budúcnosti.“ Povedala som ironicky.
„Že?“ zasmial sa trpko. „No, ale teraz chvíľku vážne. Mirka, skúsime to ešte raz?“ spýtal sa ma a pozrel na mňa psími očami. Ja som na chvíľku posunula tanier, ktorý som mala pred sebou a oprela som sa lakťami o stôl, aby som bola k nemu bližšie.
„Peťo... ja už nechcem nikdy zažiť to sklamanie, ktoré som zažila vtedy v pondelok. Vyfarbil si sa v tom najhoršom svetle, v akom si sa mohol. Ja už toto nechcem zažiť.“ Povedala som a oči sa mi naplnili slzami. Ani neviem prečo. On v tej chvíli zoskočil zo svojej barovej stoličky a pribehol ku mne
„Mirka, ja ti prisahám, že už nikdy nebudeš musieť zažiť také sklamania. Bol som úplný debil, keď som spravil niečo také. Ja neviem, čo to vošlo do mňa. Prosím ťa, prepáč mi to. Dobre?“ hlas sa mi triasol a ja som vedela, že to myslí úprimne a že je mu to naozaj ľúto. Jedna časť môjho Ja ho chcela okamžite objať a povedať mu, že ho stále milujem, ale druhá časť môjho Ja ma presviedčala, aby som mu už neverila, aby som sa nedala opäť oklamať. Silnejšia bola časť, ktorá mala optimistický pohľad na vec.
„Dobre.“ Zašepkala som a zoskočila tiež zo stoličky a silno ho objala. Znova som cítila jeho teplo a bola som opäť šťastná. Kúsok vo mne pochyboval, či je to správne čo robím v túto chvíľku.
„Strašne ťa milujem.“ Vydýchol do mojich vlasov.
„Aj ja teba.“ Povedala som. Potom sme sa odlepili od seba, ale znovu sme sa spojili perami v dlhom a krásnom bozku.
„Už ťa nikdy nesklamem, prisahám.“ Sľuboval mi. No tá pesimistická časť môjho Ja mi našepkávala, že ma opäť len klame, že to nikdy nedodrží a že opäť príde kopanec do brucha, ktorým ma zrazí k zemi. Ja som sa však rozhodla počúvať optimistickú časť a uverila som Peťovi.
„Neopováž sa!“ povyhrážala som sa mu.
„Peťo! Odchádzame!“ zakričala jeho mama z chodby.
„Musím ísť.“ Povedal mi, akoby som nebola počula.
„Ahoj!“ pozdravila som ho. On ma pobozkal a objal a odišli.
Večer som dlho nemohla zaspať. Moje dve protistojné časti môjho Ja sa stál nedokázali zhodnúť. Stále navzájom bojovali a presviedčali sa navzájom o svojej pravde. Ja som však dala za pravdu optimistickej časti, ktorá opäť začala bezhlavo veriť Peťovi.
chyby
(Susy, 16. 1. 2012 18:37)