3 MESIACE-33.KAPITOLA
19.5. 2011- štvrtok
Nejako sa mi zdá, že tento týždeň ubehol strašne rýchlo. Len teraz som ráno v posteli nadávala, že je pondelok ráno. Je to dosť kruté po prespatom víkende zase vstávať, dobre, že nie na úsvite. Asi by mali pondelok zrušiť. Problém je len v tom, že potom by sme nadávali na utorok. A takto by to išlo dookola, až kým by sme sa nedostali k sobote a nechodili by sme do školy a boli by sme blbí ako päť peňazí...
Dnes som sa fakt nemala náladu s nikým hádať. Veľmi som dúfala, že žiadny exot nepokazí moju celkom dobrú náladu.
Cestou do školy sa predo mnou vznášala skupinka školských teplošov. Boli tam dvaja chalani a dve bisexuálky. Je zvláštne, že keď je baba nie celkom na chalanov, je radšej bisexuálka ako lesbička. Celkom zaujímavé...
„Mira!“ zareval niekto za mojím chrbtom. Skúste teraz trikrát hádať, kto to bol. Nie, nebol to Maťo. Nie, nebola to Lucia. Áno, bola to Verona!
Nereagovala som na jej pazvuky. Verila som, že sa neozve jej škriekanie znovu.
„Mira! Čakaj!“ zahulákala znova.
„Čo je?“ nesrdečne som sa otočila a zagánila som na ňu.
„Ten tvoj frajer je ale pekný kvietok!“ zasmiala sa uštipačne. Ja som na ňu len neveriacky pozrela, zdvihla jedno obočie a pokračovala som v ceste.
„Ty si zase zaostalá, že?“ ozvala sa zase. Nevzdávala to tak ľahko.
„Vysyp to, ak chceš, alebo daj pokoj...“ povedala som jej bez záujmu.
„Brácho mi hovoril, že od neho minule bral trávu nejaký týpek menom Peťo Makraja.“ Skoro mi oči vypadli z jamiek. Tak Peťo si zase kúpil trávu od Riča. Ričo bol Veronin brat, ktorý bol populárny tým, že dokázal zohnať čokoľvek, najmä ak to patrilo do kategórie omamných, ilegálnych látok.
„Jasné... „ tvárila som sa, že jej neverím, ale vedela som, že hovorí pravdu.
„Tak never ak nechceš.“ Zasmiala sa uštipačne a predbehla ma aj keď bola na opätkoch.
Bola som strašne naštvaná na Peťa. Zase mi klamal!
Našťastie vyučovacie hodiny leteli veľmi rýchlo, ani som si nevšimla, ako, ale zrazu som sa ocitla v triede, kde nacvičuje spevokol a boli tri hodiny popoludní. Keď som tam prišla, nikto tam nebol. Bolo to zvláštne, pretože vždy sa to tam už hemží ľuďmi, keď tam prídem. Tak som si teda sadla za klavír a začala som si hrať Maličká som, húsky pasiem, po chvíli som prešla ku Kohútikovi jarabému... Proste som sa nudila, tak som si hrala ľudovky, ktoré som dokázala zahrať aj jednou rukou. Úprimne povedané, vždy bolo mojím snom vedieť hrať na klavíri. Nikdy nezabudnem ako som v druhom ročníku základnej školy začala chodiť na hodiny klavíra, ale môj učiteľ bol taký sviniar, že pri skúškach som kvôli stresu zabudla zahrať pesničku aj ľavou rukou, a nepripomenul mi to, pritom veľmi dobre vedel, že ja by som to dokázala zahrať. Myslím, že som na to mala celkom dobrý talent. Potom som sa už nikdy nezapísala do hudobnej školy, kvôli tomu sviniarovi. A teraz mi vždy trhá žily, keď počujem niekoho hrať na klavíri. Strašne mu závidím, lebo si uvedomujem, že takto by som mohla hrať aj ja, ale nehrám vďaka tomu učiteľovi... Dosť smutné. A najviac mi trhalo žily, keď som v škole počula hrať jeho syna, ktorý hral tak dokonale a tak nádherne, že mi sa slzy tlačili do očí a mala som chuť kričať po ňom, nech prestane a nech ide do riti aj s tou dokonalou klavírnou hudbou.
V tom som si spomenula na jednu pesničku, ktorú sa ma voľakedy pokúšal naučiť Andrej. Volala sa Only Imagine. Strašne sa mi páčila, ale ani za svet som ju nedokázala zahrať obidvoma rukami. Tak mi ľavú ruku hral stále Andrej. Bolo to také romantické, keď sme spolu sedeli za jedným klavírom a hrali spolu Only Imagine.
Začala som ju hrať. Sama som bola prekvapená, že si to pamätám ešte tak dobre. Nehrala som to od nášho rozchodu. Potichu som si začala „pohmkávať“ melódiu piesne. Zrazu som zacítila tlak na ramene a následne som zbadala niečie prsty na klavíri. Bol to Andrej a hral ľavou rukou so mnou. Bolo to krásne. Až mi prebehol mráz po chrbte a chcela som sa otočiť k nemu a objať ho. Dohrali sme pesničku, potom si ku mne sadol.
„Ešte si to nezabudla...“ povedal potichu a pozeral sa pri tom na klavír.
„Nie.“ jemne som sa pousmiala. „Na toto asi nikdy nezabudnem.“ Dodala som po chvíľke.
„Ani ja nie.“ povedal.
„Ty určite nie. Ty hráš dokonale.“ Pochválila som ho, no stále sme sa nepozerali do očí.
„Hej... pamätáš sa, keď som ťa ju učil hrať? Koľko sme sa natrápili?“ začal spomínať a v jeho hlase som cítila, že sa usmieva.
„Jasné... Nešlo mi to, sama som prekvapená, že si to pamätám doteraz.“ Povedala som mu.
„Podľa mňa máš na to talent.“ Pochválil pre zmenu mňa on.
„Preto ma vyhodili voľakedy z hudobnej...“ zašomrala som si a potom ma jemne pohladil po ruke.
„Obaja vieme, že ten učiteľ bol debil.“ Konečne sme sa na seba pozreli. Ja som rýchlo odvrátila zrak.
„Zahraj mi niečo.“ Požiadala som ho a on neváhal ani sekundu a začal hrať Serenádu od Schuberta. Jeho prsty sa pohybovali po klávesoch tak jemne a s takou ľahkosťou, akoby to bolo pre neho prirodzené ako dýchanie. Bolo to krásne ako hral, rozplývala som sa v melódii a hlava mi klesla od blaženia na jeho plece. Nemala som silu bojovať s vnútorným rozporom a dať si tú hlavu odtiaľ preč, tak som ju tam nechala a užívala si túto chvíľku. Dohral. Pozrela som na neho. Zrazu sa naše tváre začali nebezpečne približovať k sebe a ja som opäť nedokázala bojovať sama so sebou. Naše pery boli od seba len milimeter vzdialené a ja som rozmýšľala, či sa nemám okamžite stiahnúť, už už som sa odťahovala, keď v tom som zacítila jeho teplé pery na tých mojich. Už som sa nemohla brániť a bozk som mu opätovala. Bol to dosť dlhý bozk plný tých najhlbších citov, ktoré som cítila len pri Andrejovi. Potom som si uvedomila, že veď ja už mám „lásku svojho života“ a rýchlo som sa odtiahla. Nastalo trápne ticho, ktoré po chvíli našťastie prerušili ostatní členovia spevokolu. Do konca spevokolu sme sa spolu už nebavili a snažila som sa vyhnúť aj jeho pohľadu.
„Mirka, počkaj!“ zavolal na mňa Andrej, keď som bleskovým tempom zdrhala z triedy a dúfala, že nepôjde za mnou. Tvárila som sa, že som nič nepočula a zrýchlila som tempo. Klusala som do šatne a on za mnou.
„Mirka!“ zakričal opäť. Už som sa nemohla tváriť, že som hluchá, tak som zastala kúsok pre šatňami.
„Áno?“ pozrela som na neho neochotne.
„To... čo sa stalo... Ja to neľutujem. A bozkával by som ťa hocikoľko a neoľutoval by som to.“ Povedal mi. Ja som na neho neveriacky a užasnuto pozrela.
„Ale ja som to oľutovala... Chodím s Peťom.“ Odvrkla som mu a vošla do šatne. Začala som si v tme hľadať svoje nové lodičky, ktoré som nedávno dostala od mamy. Našla som ich a bleskovo som si ich obula.
„Ts... To sú len blbé výhovorky. Ty veľmi dobre vieš, že to nemá žiadnu budúcnosť.“ Povedal mi kruto.
„Kto si ty, aby si súdil môj vzťah s Peťom?! Keď si sa so mnou rozišiel kvôli tej hnusobe Verone, nič som nepovedala a mala by som na to obrovské právo. Mohla som ti spraviť škandál a nespravila som ho, tak mi daj teraz láskavo pokoj!“ rozzúrila som sa až mi vybehli slzy do očí. Tvár mi zaliala červeň a klesla som na lavičku, lebo som nevládala ďalej stáť. Sadol si vedľa mňa.
„Bol som debil... najväčší aký len existuje. Ešte aj od toho väčší. Keby som len vedel, o aké šťastie prichádzam, o aké úžasné a nádherné dievča, bol by som si odťal nohy, len aby som nešiel za Verčou.“ Povedal mi a v jeho hlase som naozaj cítila ľútosť.
„Už je neskoro.“ Vyhlásila som kruto. Postavila som sa a bola som odhodlaná odísť. Andrej pohotovo vyskočil na nohy a bol odhodlaný ma v každom prípade zadržať.
„A daj mi pokoj.“ Rázne som vyšla zo šatne a nechala ho tam.
Večer som mala krátky telefonát s Peťom, ktorý mi zreferoval všetko, o čom sa dnes učil. Bolo toho dosť. Porozprával mi nejakých elektromotoroch, optike, vodiči a nevodiči v magnetickom poli a ja neviem, čo všetko ešte. Bolo toho dosť. Myslím si, že má veľkú šancu zmaturovať na dosť dobré známky.
daľšia
(lenka h., 18. 3. 2012 18:45)