3 MESIACE-7.KAPITOLA
25-marec 2011-sobota
Prebudila som sa. Do izby mi slabúčko prenikali lúče slnka. Bol to krásny pohľad a krásne prebudenie. Začala som rozmýšľať, čo ma dnes čaká. A spomenula som si. Hneď som začala stresovať. Veď ja mám dnes „rande“ s Peťom. Ako to prežijem? Zase sa mi zasekne jazyk? Zase budem kecať totálne od veci? Asi áno.. Ach... Asi by som to mala zrušiť! Ale ako? Nemám jeho číslo, ani nič... Dokonca ani jeho priezvisko neviem, že by som si ho našla na Facebooku. Nič! Jednoducho tam neprídem a hotovo. Aj tak má babu. Nemá to zmysel začínať si s ním niečo. Takže téma Peťo uzavretá.
Doobeda som sa dosť nudila. Upratovať som síce musela, ale mama porobila väčšinu roboty... Našťastie. Tak som sa teda vybrala na net. Možno mi niekto zaujímavý napíše.
Prihlásila som sa na Facebook. Mala som jednu novú žiadosť o priateľstvo. Zobrazila som si profil dotyčného. Volal sa Peter Makraja. Makraja? Kto to môže byť? Keďže z profilovky som ho nespoznala, začala som mu prezerať albumy. Vo väčšine z nich svietila prúžkovaná šiltovka. Pochopila som. Je to Peťo! Ten Peťo, s ktorým som včera pila mlieko a jedla plátkový syr. A teraz si prezerám jeho fotky na Facebooku. A on mi poslal žiadosť o priateľstvo! Neuzatvorila som náhodou tému Peťo pred chvíľou? Ale áno. Ale ona sa sama otvára. Otvorím ju? Klikla som na tlačítko „potvrdiť“ a tým som tému Peťo nadobro otvorila znovu. Hneď som zbadala, že Peťo je online. Začala som byť nervózna. Napíše mi? No jasné, že mi napísal:
Peťo: Cauko! J
Ja: Ahoj
Peťo: Takze dnes ta mozem cakat??
Ja: No ja neviem.... Asi mi do toho nieco pride...
Peťo: Nieee! Ved si mi slubila, ze dojdes.
Ja: Ja viem... (Začal ma presviedčať, čo sa mi náramne páčilo)
Peťo: No tak ma nesklam a príd.
Ja: Tak dobre...
Peťo: Tesim sa :D
Ja: Aj ja J
Peťo: O druhej ta cakam. Musim ist. Mame este mat trening. Drz mi palce. :* !!
Ja: Budem J
No ty kokso! On mi dal pusinkový smajlík. Skoro som sa prevrhla zo stoličky. A o chvíľu mi prišli novinky. Lajkoval mi profilovku. Lietala som v oblakoch. Teraz by som mala dať vedieť Beky, Lare a Gabi, že idú so mnou na futbal. Len aby súhlasili....
„ Beky? Čaves, ja som to Mirka.“ Ozvala som sa veselo v telefóne, keď mi zdvihla.
„Ahoj moja!“ zvískla nadšene, keď ma začula.
„Máš dnes čas?“ spýtala som sa jej.
„Pôdeme von? Jasné, že mám čas.“ Nadšenie z jej hlasu neodchádzalo.
„No hej... Vlastne, to bude tak trochu cyklotúra. Pôjdeme do vedľajšej dediny na futbal. Čo ty na to?“ hovorila som už bojazlivejšie.
„Cyklotúra? Koľko kilometrov?“ a je to tu. Zmizlo to nadšenie.
„Dva-tri...“ odhadovala som.
„No fajn, kvôli tebe sa obetujem. Ale, že tam ideme niekoho okukávať?“ spýtala sa prešibane.
„Jasné.“ Zavtipkovala som, aj keď uhádla.
„Takže, príď ku nám o pol druhej.“ Prikázala som jej.
„Okej, Čau!“ rozlúčila sa a zložila.
Podobný scenár som použila aj pri Lare a Gabi, s tým rozdielom, že Gabi nikam nejde, lebo nie je doma. O jedného svedka menej.
„O koľkej sa to vlastne začína?“ fučala za mnou zadýchaná Lara, keď sme už sedeli na bicykloch a išli smerom do dediny, kde mal byť zápas.
„O tretej.“ Odvetila som bezstarostne.
„O tretej? Veď sme tam za päť minút a je trištvrte na dve. Načo ideme tak skoro?!“ nezdalo sa jej niečo.
„Ideme tam okukávať nejakého chalana.“ Odpovedala za mňa Beky.
„To nie je pravda!“ zaklamala som a obe si to všimli.
„Hej, určite.“ Ohrnula nosom Beky.
„Akého chalana?“ zaujímalo Laru.
„Mám pocit, že toho so šiltovečkou.“ Nepustila ma k slovu Beky.
„Nie! Ideme na futbal!“ ukončila som debatu. Teda vlastne... Beky a Lara sa ešte dohodovali, koho tam ideme okukávať, ale zo mňa nedostali nič. Veď uvidia...
Konečne sme došli. Futbalové ihrisko bolo hneď na začiatku dediny. Okolo sa už potĺkalo mnoho ľudí. Možno si ma Peťo medzi toľkým davom ani nevšimne. Aspoň by som nemala trému. Zišli sme z bicyklov, opreli ich do stojana, zamkli a vykročili smerom k ihrisku. Videla som tam chalanov v žltých dresoch. Patrí medzi nich aj Peťo, pýtala som sa sama seba. Obzerala som sa po ihrisku, ale nikde som nevidela jeho blond vlasy, ktoré mu tak sexy zasahovali do očí.
„Ahoj!“ začula som svojím chrbtom a na drieku som pocítila jemné stisnutie. Otočila som sa a zbadala som Ho. Mal na sebe podobný žltý dres ako mala väčšina chalanov na ihrisku.
„Čau!“ pozdravila som ho, keď som to rozdýchala a pokúsila som sa o ten najočarujúcejší úsmev.
„Som rád, že si predsa prišla.“ Opätoval mi úsmev.
„Jasné, futbal si nemôžem nechať ujsť.“ Zavtipkovala som a on to vycítil.
„Ani ja by som si nenechal ujsť tenis.“ Zapojil sa. Neodpovedala som, len som sa usmievala. „Nejdeme si sadnúť?“ navrhol. Dobrý nápad. Trochu ma boleli nohy.
„Kam?“ spýtala som sa blbo.
„Tam do bufetu.“ Ukázal smerom na bufet.
„Ehm...“ odkašľala si Beky.
„Ach!“ teraz som ich znovu všimla. „Peťo, toto sú Beky a Lara, moje kamošky.“ Predstavila som mu ich.
„Ahoj!“ pozdravili sa dvojhlasne.
„My ideme skontrolovať bicykle.“ Navrhla Lara, keď videla, že sú tam aj s Beky zbytočné.
„Choďte!“ predrala som cez zuby a jemne som ich postrčila. Peťo sa len usmieval.
„Sú trochu otravné.“ Hovorila som otáčajúc sa k nemu.
„Milé. Vedia, kedy odísť.“ Povedal svoj názor.
„Hej... ale musíš ich k tomu dokopať!“ povedala som uštipačne. Došli sme k bufetu.
„Čo si dáš? Pozývam ťa?“ predsa sa to len ráta za rande.
„Ehm.. čo ja viem. Sprite.“ Je to môj obľúbený nápoj. Prečo nie.
„Okej. Dvakrát sprite.“ Povedal bufetárovi. Počkali sme kým nám ich dal a potom sme si sadli na umelohmotné stoličky pod slnečníkom. Mali sme odtiaľ super výhľad na celé dianie.
„Si nervózny pred zápasom?“ spýtala som sa.
„Vieš čo... Aj hej. Mužstvo, s ktorým hráme dnes je dosť dobré, takže...“ hovoril zamyslene.
„Ale vy ste lepší!“ obdarila som ho úsmevom.
„Tak určite!“ použil frázu slovenských hokejistov. Obaja sme sa z chuti zasmiali.
„Ty bývaš nervózna na tenise?“ spýtal sa pre zmenu on.
„Nie. Ja nehrám ešte také vážne zápasy. Maximálne tak mestské majstrovstvá.“ Pri slove majstrovstvá som urobila imaginárne úvodzovky do vzduchu.
„Aha... Rad možno budeš na Wimbledone.“ Podporil ma.
„Tak určite!“ použila som jeho obľúbenú frázu. Odpila som si zo spritu a ako zvyčajne v Peťovej blízkosti som bola nešikovná a zabehlo mi. Začala som sa dusiť.
„Čo ti je?“ začal sa smiať Peťo.
„Zomieram.“ Hovorila som s polorehotom s polodusením sa.
„No ešte to!“ a začal ma búchať po chrbte. O pár minút som to rozdýchala.
„Prečo som taká nešikovná?!“ pustila som otázku do éteru.
„Nie si. Aj mne môže zabehnúť.“
„Hej. No zmeňme tému. Od kadiaľ si sa ty vlastne presťahoval?“ odbočila som poriadne od témy.
„Zo Žiliny.“
„Bola vám tam zima?“ zavtipkovala som.
„Aj. A mama chcela pokoj.“ Toto znelo dosť vážne.
„Pokoj? Prečo pokoj?“ prekvapila som sa tou rýchlou zmenou nálady.
„Od otca.“ Hovoril to dosť smutno.
„Och... No nemusíme sa o tom baviť, ak ti to nie je príjemné.“ Všimla som si, že mu to príjemné rozhodne nie je.
„V pohode. Ak ti to nepoviem ja, roznesú sa reči. Oni sa chceli rozvádzať. Mama sem v podstate ušla. Otec za ňou prišiel s poprosením o odpustenie a mama sa nad ním zľutovala, ale neurobila dobre. Je to rovnaké, aké to bolo, keď sme bývali v Žiline. Stále sa hádajú a ja to stále počúvam...“ úplne si predo mnou vylial srdce. Páčila sa mi jeho dôvera, ale tento príbeh bol fakt smutný.
„Och... tak to mi je fakt ľúto.“ Nezmohla som sa na nič iné. Bola som dojatá.
„Hej, Peťo! Tréner nás volá!“ skočil do nášho diskrétneho rozhovoru nejaký chalan v žltom drese. Bol to jeho spoluhráč.
„Okej, hneď idem.“ Odsekol mu Peťo nahnevane, zrejme kvôli tomu, že nás prerušil.
„Ale fakt poď! Povedal, že tam máme byť hneď!“ naliehal chalan.
„Fajn“ odsekol ešte krutejšie.
„Pochopím, len bež.“ Snažila som sa ho upokojiť svojím porozumením.
„Nehnevaj sa, snáď sa ešte naskytne príležitosť sa porozprávať. Čau zatiaľ.“ Rozlúčil sa.
Ja som dopila sprite a išla hľadať Laru a Beky.
„No tu si!“ privítala ma Beky pri bicykloch!
„Tu som.“ Zasmiala som sa.
„Ako to šlo?“ spýtala sa Lara.
„Fajn, je fakt zlatý.“ Hovorila som nadšene, aj keď ten jeho posledný výstup nebol práve najpríjemnejší. Prišiel mi taký agresívny.
„Takže z toho bude niečo?“ potešila sa.
„Nemyslím. Má babu. A ako by som mohla mať šancu u 18-ročného?!“ sklesla mi nálada.
„No tá baba je fakt problém, ale roky nie. Ja som už mala aj 21-ročného.“ Vyhlásila Beky. Lenže Beky vyzerala aspoň na 23-veľké prsia a vyzývavé správanie. Čo čakala? Že o ňu budú prejavovať záujem 13-roční.
„To si ty.“ Odsekla som jej. Potom ma ešte chvíľu presviedčali o tom, že šancu rozhodne mám, ale ja som si uvedomovala, že to tak nie je. Ani z ďaleka to tak nie je.
Začal sa západ. Keď som ho videla behať po trávniku, zbiehali sa mi slinky. Vyzeral božsky.
„Hm... je fakt sexy.“ Čítala mi myšlienky Lara.
„To si píš!“ vzdychla som a nenechala som sa rušiť jej komentárom.
Keď behal, vlasy mu viali a ja som túžila sa ich dotknúť. Občas som zachytila jeho pohľad. Tie jeho modré oči. Topila som sa. Tuším som zabudla aj dýchať v tú chvíľu a prichádzalo mi nevoľno. Ale potom som sa znovu nadýchla a znovu sa topila v jeho očiach.
„Ahoj. Tak? Ako sa ti páčilo?“ dobehol ku mne po skončení zápasu celý udýchaný a modrý od potu. No bol rovnako sexy...
„Hrali ste skvelo!“ povedala som nadšene.
„Ani ma neobjímeš?!“ on sa chce objímať!
„Gratulujem!“ skočila som na neho. Asi to vyzeralo vtipne, ale ja som bola šťastná. Takto blízko neho som ešte nebola.
„Ďakujem.“ Povedal.
„No, ja by som pomaly mala ísť. Sľúbila som mame, že jej ešte pomôžem.“ Povedala som po chvíli.
„Okej. Tak teda.“ Znovu ma objal.
„Ahoj!“
„Čau. Som rád, že si tu bola.“ Kričal za mnou ako som sa vzďaľovala.
Baby samozrejme hneď všetko okomentovali....
Doma som rozmýšľala nad celým dňom. V isté chvíle bol Peťo úžasný ale v iné bol taký agresívny. Dúfam, že nemáva často takéto výkyvy nálad.... Ale musím zhodnotiť dnešný deň: Bol skvelý!!!
Komentáře
Přehled komentářů
evuska :D toto bolo dost dlhe, ale diki :D to aby si sa mala na co tesit
komentar
(e., 12. 6. 2011 21:57)Hm...cakala som lepsie :// ale nie :DD bolo to fakt dobre :) aj ked by si mohla pisat trochu dlhsie :DD ale chapem ze si zaneprazdnena :) a si velmi sikovna :)) len tak dalej :P
ehm :D
(Milka, 12. 6. 2011 21:58)