Stránka mojej tvorby

 22. 12. 2012- štvrtok

         Posledný deň v škole tento rok. To je úľava. Ale o dva týždne tam budem musieť aj tak opäť zavítať. Naozaj neviem, načo nás sem celý tento týždeň vôbec nútili chodiť. Nám sa nechcelo, učiteľom sa nechcelo a tak sme sa celý týždeň poriadne neučili

            „Pred dvoma týždňami som zvolal projektové stretnutie a odvtedy ste nepohli ani prstom. Vy máte za mnou chodiť a pýtať sa ma, čo netreba niečo spraviť, ale vy nie... Čakáte na zázrak! Ale v tomto meste sa zázraky nedejú. Ak s tým vy niečo nespravíte, nikto nespraví.“ A dokončil svoj dramatický prejav náš angličtinár.

„Pán profesor, ja mám ten článok.“ Ozvala sa Laura, keď sa dostala zo šoku po Alexovom výstupe. Ten angličtinár sa totiž volal Alex a každý jeho kolega ho tak volal. A aj žiaci zo zahraničných škôl, keď sme boli mimo Slovenska a mohli sme ho tak vtedy volať aj my.

„Ó chvála ti Bože!“ zvolal akoby sa práve prebral z mŕtvych. „Aspoň jedna!“

Laura pristúpila k nemu a strčila mu svoj USB kľúč do laptopu.

„Ešte niekto ma šokuje a dá mi svoj článok?“ pozrel sa beznádejne po nás.

„Aj ja to mám.“ Ozval som sa s toto prekvapilo naozaj každého v miestnosti.

„Ale Maximilián!“ zvolal nadšene. Neznášam, keď mi takto hovoril. Po prvé, pretože som len Max, aj v rodnom liste mám to napísané a po druhé, že sa potom cítim ako nejaký svätec a tým rozhodne nie som.

„Som Max, tu to je.“ A hodil som mu flegmaticky na stôl kľúč. To už vôbec nikoho neprekvapilo. Odišiel som, lebo ďalší dramatický výstup by som asi nezvládol.  

            Dnes sme mali hodiny len 30 minútové, teda sa nám skrátilo vyučovanie, kvôli vianočnému programu, ktorý si mala pripraviť každá trieda. Naša poriadna trieda samozrejme nič nemala. Mali sme pôvodne zahrať nejakú scénku zo stužkovej, ale nikomu sa do toho nechcelo, tak sme nevystupovali s ničím. Úplne stačilo, že sa tam spevom strápňovali nižšie ročníky.

            Do školy som dnes, to sa podržte, nešiel autom. Lebo niekde som sa dočítal, že dnes je deň, keď máme šetriť prírodné zdroje. A medzi patrí aj ropa, z ktorej sa vyrába benzín. Ako vidíte, predsa len nie som taký dutý. Mám aj nejaké tie chemické znalosti. Síce sú len základné, ale predsa len sú.

            Je všeobecne známe, že ľudia v období Vianoc sú citlivejší. Vždy som si myslel, že je to kravina, ale nejako sa to asi začalo prejavovať aj na mne. Dnes som mal vypovedane melancholickú náladu. Rozhodol som sa, že pôjdem pozerať krásy nášho úžasného mesta.

Začal som v najnovšej časti mesta. Tam boli vystavané krásne nové domy našich najbohatších spoluobčanov medzi, ktorých sa s radosťou radím aj ja. Prechádzal som okolo radu domov, kde bolo zapnuté svetlo. Boli už štyri hodiny poobede a vonku takmer tma. Za oknom som zazrel mladý pár. Teda som dedukoval, že asi bude pár. Zrejme sa hádali, lebo žena až príliš rozhadzovala rukami a muž bol celkom červený do tváre. Neviem, prečo, ale mal som potrebu ich pozorovať. Cez plastové okná domu, som počul len minimum ich rozhovoru. Zachytil som len tieto slová: „Kurva...debil...stará...deti...nikdy...do riti...!“ Ktovie, o čo tam išlo. Zrazu som začul zvuk rozbitého skla a v okne sa mi ďalej zjavovala len žena. Moja prvá myšlienka bola o tom, že zrejme po ňom hodila tanier a on omdlel. V duchu som sa zasmial. Potom som sa rozhodol kráčať ďalej. Tento dom mi už nemal, čo ponúknuť. Prestal byť pre mňa zaujímavý.

Išiel som ďalej. Znovu som videl dom, v ňom zapnuté svetlo a znovu manželský pár Títo nevyzerali tak, žeby sa hádali. Boli na seba nalepené ako dva slimáky a rozdávali si to na kuchynskom stole. Teda, hádam, že to bol stôl, lebo bol dosť vysoký. Už ma ani živé porno nebavilo, tak som sa rozhodol opustiť túto utešenú štvrť, keď v tom som počul niečo ako výstrel.

Zrazu som začul húkačku. Sanitka sa rútila vysokou rýchlosťou oproti mne a ja som nevedel, či mám skočiť do najbližšieho kríku, lebo ma zrazí, alebo čo... Skamenel som.

Keď som sa trošku spamätal, spomenul som si na ten dom, kde som videl ten hádajúci sa pár. Sanitka zastala pred ich domom. Rýchlim krokom som sa vybral tým smerom, aby som zistil, čo sa stalo. Za chvíľu došli dve policajné autá a ja som sa snažil byť nenápadný, ale moc sa mi to nedarilo, keďže som bol jediný na tej ulici.

Lekári mali problém sa dostať do toho domu. Obehli celý dom, ale nevedeli vojsť, tak museli vyvaliť dvere. Na druhý pokus sa im to aj podarilo. Išiel som stále bližšie a bližšie.

„Čo tu robíte mladý muž?“ spýtal sa ma policajt, ktorého som si predtým vôbec nevšimol.

„Ja? Nič... len som išiel okolo.“ Povedal som zmätene. Myslím, že každý človek je tak trochu zmätený, keď hovorí s policajtom. Predsa len... má zbraň a tak...

„Išli ste okolo? A nespozorovali ste niečo čudné?“ nechápal som jeho otázke. Pre mňa je čudné už aj vidieť skákať veveričky po strome.

„Čo čudné?“ spýtal som sa ako totálny blbec?

„No, v tomto dome sa stala vražda. Hovorili ste, že ste išli okolo. Nevšimli ste si niečo v tomto dome?“ spresnil svoju otázku. Do riti! Stal sa zo mňa svedok.

„Ja... som si len všimol, že sa v tom dome hádajú dvaja ľudia.“ Povedal som koktavo. Vážne som nebol vo svojej koži.

V tom som zbadal ako nesú na nosidlách zakryté telo. Bol to ten muž, či tá žena? Cítil som sa hrozne. Fakt neviem, prečo. O chvíľu niesli na nosidlách druhé telo. To bolo odkryté. Tam ležal muž. Takže zakryté telo patrilo ten žene. Zrejme bola mŕtva. Takže som sa zmýlil?! Muž hodil po žene ten tanier? Čo sa tu vlastne stalo?!

„Haló! Počúvate ma?“ drgol ma policajt. Asi sa ma už dlhšiu dobu niečo pýtal a ja som mu neodpovedal.

„Hej.“ Prikývol som.

„Pôjdete s nami na policajnú stanicu, potrebujeme vašu výpoveď.“ Povedal mi policajt a viedol ma k policajnému autu. V policajnom aute som ešte nesedel, aj keď som už vyviedol pár grázlovstiev.

            Došli sme na policajnú stanicu. Mali tam malý vianočný stromček pri jednom stole. Chceli si aspoň trošku spríjemniť toto nepríjemné prostredie.

„Sadnite si. Kávu?“ spýtal sa ma policajt, keď ma priviedol k svojmu stolu.

Len som mu na to prikývol.

„Takže, povedzte mi svoje meno.“ Začal ma vypočúvať. Cítil som sa ako kriminálnik, ale nemal som najmenší dôvod.

„Max Beck.“ Odvetil som stručne.

„Dobre. Čo ste vlastne hľadali na tom mieste?“ spýtal sa ma a začal si robiť krátke poznámky o mne. Pripomínalo mi to moju návštevu u psychológa, kam ma poslali rodičia po tom, ako som sa osobnostne zmenil na lajdáka a prestal som sa učiť. Psychoš, samozrejme, k ničomu múdremu nedospel.

„Ja som sa tade prechádzal.“ Povedal som mu pravdu. Nemienil som klamať.

„No a povedzte mi, čo presne ste videli.“ Prikázal mi.

„Tak išiel som po tej ulici a ten dom ma zaujal, lebo tam bolo rozsvietené svetlo. Videl som, že sa tam hádajú dvaja šudia. Teda aspoň som si myslel, že sa hádajú. Vyzerali tak... Chvíľu som ich pozoroval, ale nič som nepočul. A potom ten muž mi zrazu zmizol zo zorného poľa. Videl som už len tú ženu ako tam pobehuje a chytá sa za hlavu. Predtým som však ešte počul akoby sa niečo rozbilo. Prestali byť pre mňa zaujímaví, tak som išiel ďalej. O chvíľu na to som začul výstrel a v tom prichádzala sanitka a policajné autá.“ Dokončil som.

„Takže vy mi bližšie neviete povedať, čo sa stalo?“ spýtal sa sklamane policajt.

„No nie... Toto je všetko, čo viem.“ Povedal som. „Čo sa tam stalo?“ spýtal som sa po chvíli. Dosť ma to zaujímalo.

„Nemal by som vám to hovoriť, ale dostali sme hlásenie od ženy, že pravdepodobne zabila svojho muža. Tak sme tam poslali sanitku a išli sme tam aj my, ale keď sme tam prišli žena ležala na zemi. Strelila sa do hlavy a muž ležal s krvavou hlavou v bezvedomí na zemi.“ Povedal mi.

„To je strašné.“ Zamračil som sa. „Môžem ísť?“ spýtal som sa.

„Áno, dovidenia.“ Rozlúčil sa so mnou. Uvedomil som si, že kávu som na koniec ani nedostal. Čo už...

            „Max! No konečne. Kde si toľko bol?“ privítala ma doma ustráchaná mama.

„Na polícii.“ Odvetil som vyzúvajúc sa.

Mama hlasne zhíkla. „Prečo?“ vyvalila na mňa oči. „Čo sa stalo?“

„Zrejme som bol svedkom vraždy. Alebo skôr samovraždy. Ja ani neviem, čo sa presne stalo.“ Krútil som hlavou.

„Čože? Kde?“ mama stále nechápala. Ani nemohla, keďže som jej neposkytol dostatok informácií.

„Prechádzal som sa v meste a v jednom dome som videl hádajúci sa pár, nakoniec vysvitlo, že žena hodila niečo po mužovi, ten omdlel. Žena si myslela, že zomrel a tak sa strelila do hlavy.“ Rozpovedal som jej príbeh.

„Strašné niečo. Skús na to, čo najrýchlejšie zabudnúť.“ Povedala mi mama a už mi aj hriala obed.

            Večer som nevedel zaspať. Nepatril som medzi tínedžerov, ktorí by mali zo zážitku, aký som dnes zažil nejaké traumy, ale človekom to predsa len otrasie. Uvedomil som si, že aj bohaté rodiny majú svoje problémy a aj v nich sa môže prihodiť niečo strašné, ako bolo toto. Som asi fakt obrovský šťastlivec, že mám úžasnú rodinu a že sme aj finančne zabezpečení. Mal by som si veci, ako sú tieto viac vážiť!