Veľký frajer-14. kapitola
9. 1. 2012- pondelok
Úžasné prázdniny sa skončili. Zvyknúť sa nechodenie do školy nie je vôbec ťažké. No dostať sa späť na ten hnusný kolobeh ranného vstávanie je o to ťažšie. Je to skoro podobné, ako keď sa po letných prázdninách vraciate do školy. Ešte ani v novembri nie ste vyrovnaný s tým, že tam chodíte. Keď sa tým v decembri ako tak zmierite, prídu zimné prázdniny a je to celé opäť v riti!
„Cez prázdniny ste si mali zopakovať realizmus, však?“ ozvala sa slovenčinárka hneď na prvej hodine. Ja som len vypúlil oči. Nič podobné si nepamätám, že by bola povedala.
„Áno...“ prikývlo pár debilov.
„Predpokladám, že ste si to všetci zopakovali, tak si dáme tú sľubovanú písomku.“ Vôbec som netušil o čom to melie. Kedy hovorila o písomke?!
Rozdala nám testy. Prvá otázka: Napíšte dvoch predstaviteľov ruského realizmu? Hm... Jediné, čo ma napadlo bol Tolstoj. Ta som to tam hodil. Druhá otázka: Otca Goriota napísal a) Honoré de Balsac, b)Guy de Maupassant. Spomenul som si len to, že to bolo povinné čítanie, ktoré som samozrejme čítal, lebo v období, v ktorom sme to brali som bol ešte veľmi štúdia chtivý mladík. Označil som á-čko. Cez ďalšie otázky som len tak preletel. Všade som niečo napísal, nech sa nepovie, ale nemal som z toho moc dobrý pocit.
Keďže sme už na budúci piatok mali letieť do Španielska, mali sme každú prestávku projektové stretnutie. Alex trepal stručne povedané na každej prestávke to isté.
„Maximilián, tvoj článok sa mi veľmi páčil.“ Ja som len pozrel do neba, keď som začul, akým spôsobom ma oslovil. „A vy mi láskavo do stredy doneste články tiež.“ To patrilo už ostatným žiakom.
Cestou od Alexa som oslovil Lauru.
„Čo bude dnes?“ spýtal som sa jej priamo.
„Lebo?“ vystrašene na mňa pozrela. Neviem, či som až taký strašideľný...
„No doučko. Bude?“ spresnil som to.
„Ak chceš, môže byť.“ Povedala už pokojnejšie, no stále mi pripadala, že je mysľou niekde úplne inde.
„Fajn. Tak môžeš prísť o šiestej?“ dohadoval som sa s ňou.
„Hej.“ Prikývla a pridala do kroku, takže som do triedy išiel sám. Bola čudná.
Dostali sme mail svojho Španiela, kam sme mali ísť. Na takýchto jazykových pobytoch sme vždy bývali v nejakej rodine a pár týždňov predtým sme sa zoznámili s naším „partnerom“. Tak som teda napísal na mail:
Hello Alejandro! (mal fakt epické meno)
I am Max Beck, I am from Slovakia and I will be your partner from Slovakia.
I really like going out, gouing to parties and hanging out with friends. What do you like doing?
Max
Na začiatok ako predstavenie by to aj malo stačiť. Nemohol som hneď na neho vybaliť, že rád pijem a spím s babami. To by ho mohlo vystrašiť.
O chvíľu mi prišla odpoveď:
Hello Max!
I´m happy, that you wrote to me. I think we will be good friends because I like parties, too.
Tell me something about your family. I have got one younger sister- María. My mom is called Lucí and she is a tailor. My father works as a teacher in high school.
Bye, Alle
Myslím, že spolu budeme vychádzať. Je pridrzé sa ho spýtať, či obľubuje alkohol? Asi hej...
Hi,
My mother is a lawyer and my father is an architect. I have got two sisters, one is older, her name is Emily (nechcel som písať Milka, tak som dal jej oficiálne meno Emília) and one younger sister, Mia. They are great.
I´m looking forward to coming to Spain!!
Na toto mi už neodpísal. Zrejme nebude až taký ukecaný, ako sa mi zdalo na začiatku. Ale ak ma zoberie do kvalitnej španielskej krčmy, nebude mi vadiť, ak na seba neprehovoríme ani slovo.
Bolo štvrť na sedem a Laury nikde. Doučko som potreboval ako rastlina vodu, lebo v stredu sme mali písať písomku a v utorok by som nemohol mať doučko, lebo som už mal iný program. Poklepkával som si nohou a začal byť nervózny. Skúsil som Laure zavolať. Mobil mala vypnutý.
„Milka, kde bývajú Karáskovci?“ zbehol som za sestrou. Rozhodol som sa, že navštívim Lauru konečne u nej doma ja.
„Vieš kde býva Martuška?“ odvetila mi otázkou.
„No...“ čakal som na indície.
„Tak v tej ulici. Číslo domu neviem, ale je to taký starší poschodový dom s dreveným obkladom. Namiesto plotu majú kríky. Ako taký živý plot. To spoznáš.“ Opísala mi Laurin dom Milka.
„Oukéj. Diki.“
Tak som teda schmatol zošit z matiky, hodil si na seba kabát a hor sa hľadať Laurin dom.
Prišiel som na ulicu, kde údajne mala bývať Laura. Uvidel som dom podobný tomu, ktorý mi opísala Milka. Tak som teda obišiel živý plot a zazvonil pri veľkých masívnych drevených dverách. Ten dom mi pripomínal skôr lesnú chatu. Nie dom na bežné bývanie. Chvíľu som čakal a potom mi prišiel niekto otvoriť. Vo dverách stála nízka žena v kvietkovanej šatovke.
„Dobrý večer, ja som prišiel za Laurou. Je doma?“ prehovoril som vľúdnym hlasom.
„Nie, ale o chvíľu príde. Poď ďalej.“ Usmiala sa na mňa milo žienka. Zrejme to bola Laurina mama. Na stužkovej som si nikoho podobného nevšimol.
„No... ak vás tu nebude veľmi obťažovať.“ Zaváhal som, či sa to o takomto čase hodí.
„Len poď!“ ustúpila odo dverí a ja som vošiel dnu.
Keď som vstúpil dnu, hneď mal pocítil teplo domova. Zrejme preto, že vonku bola taká zima. Chodba bola celá obložená drevom. Vyzul som sa a nasledoval Laurinu mamu ďalej. Doviedla ma do skromnej, no peknej obývačky. Mali tam starý ošúchaný čierny kožený gauč. A jedno dievča na vozíčku. Dievča na vozíčku! Hrozne som sa prekvapil. Nevedel som, že Laura má chorú sestru. Vyzerala fakt choro. Pod očami mala hrozné kruhy a jej pleť nemala skoro žiadnu farbu. Na hlave mala čiapku. Zrejme nemala vlasy. Asi bola po chemoterapii. Prišlo mi to hrozne ľúto. Nohy mala zakryté šedivou dekou a z pod nej jej vytŕčali chudučké rúčky. Mohla mať asi trinásť rokov. Mal som chuť ju objať a povedať jej, že všetko bude fajn. Chcelo sa mi plakať. A to som chlapec!
„Toto je Julka.“ Predstavila mi ju Laurina mama.
„Ahoj!“ usmial som sa na ňu, a ona mi len nevládne kývla hlavou a vydala slabý hlások na pozdrav. Musel som zadržiavať plač.
„Ponúknem ti niečo?“ spýtala sa milo Laurina mama.
„Neobťažujte sa. Ďakujem.“ Odvetil som zdvorilo.
„Okej, tak ja si idem robiť robotu. Nechám vás. O chvíľu aj tak príde Laura.“ A odkráčala.
Ostal som s Julkou v izbe sám. Pozerala nejakú rozprávku na Disney Channel.
„Ty si Max, že?“ spýtala sa ma potichu.
„Áno. Ako to vieš?“ spýtal som sa jej.
„Laura mi o tebe...“ odkašľala si. „...hovorila.“ usmiala sa jemnúčko na mňa.
„Fakt? Iste hovorila, že aký som sprostý, že sa neviem naučiť matiku.“ Snažil som sa odľahčiť situáciu vtipkovaním.
„Nie. Hovorila, že si inteligentný, len si lenivý na učenie.“ Opravila ma. Bola taká schúlená na tom vozíčku. Mal som chuť jej splniť akékoľvek želanie. Keby mi povedala, aby som vyskočil z okna, spravil by som to. Uvedomil som si, aké ťažké to musí mať doma Laura.
„To si ma potešila.“ Usmial som sa na ňu.
„Počul si už Lauru spievať?“ spýtala sa ma zase?
„Áno, má krásny hlas.“ Pochválil som jej sestru.
„Keď mi býva zle, zvykne mi spievať.“ Povedala mi. Bola mi neuveriteľne sympatická.
Chvíľu sme boli ticho.
„Ona ťa má veľmi rada.“ Hovorila ďalej. „Vieš, ja som dosť chorá a hrozne veľa mi pomáha. Preto je niekedy na teba mrzutá. Ona to tak nemyslí.“ Vysvetľovala.
„To mi je hrozne ľúto.“ Povedal som úprimne.
„Aj mne. Ty ju máš rád?“ spýtala sa ma a pozrela na mňa tými svojimi chorými očami.
„Veľmi.“ Povedal som jej to, čo chcela počuť. Ale neklamal som. V poslednom čase som si Lauru fakt obľúbil.
Začul som buchnutie dverí. Zrejme prišla domov Laura.
Vošla do obývačky a úsmev, ktorý mala na perách, behom sekundy zmizol.
„Max! Čo tu robíš?!“ skríkla po mne.
„No, neprišla si ty, tak som prišiel ja.“ Vysvetlil som jej. Znova som nepochopil, prečo z toho robí takú drámu.
„Nemal si sem chodiť. Veď som ti povedala, že ja budem chodiť za tebou.“ Kričala na mňa.
„Tak sorry. Bál som sa, či sa ti cestou niečo nestalo.“ Bol som zaskočený jej reakciou.
„Nič sa mi nestalo!“ kričala opäť.
„Nekrič na neho. Nič zlé tu nerobil. Bol na mňa milý.“ Bránila ma Julka pred svojou veľkou zlou sestrou.
Laura na to nereagovala, len ma strhla za ruku a ťahala hore schodmi do svojej izby. Keď sme prišli na miesto činu, pustila ma a ja som v tom prekvapení klesol na posteľ. Zostal som tam sedieť.
„Načo si sem liezol?!“ kričala po mne ďalej.
„Myslel som si, že si sa už vyzúrila.“ Snažil som sa odľahčiť situáciu.
„Max!“ zvreskla po mne.
„Neviem, o čo ti ide? Sa hanbíš za sestru?“ naštartoval som sa aj ja. To so sestrou mi vykĺzlo.
„Nie! Len nechcem, aby ma niekto kvôli tomu ľutoval.“ Povedala a zrejme sa už vyčerpala z kričania a sadla si vedľa mňa. Tvár si zaborila do dlaní. Ja som ju podporne chytil za ramená.
„Laura... Je mi to ľúto. Ja som len chcel...“ skočila mi do rečí.
„Čo si chcel? Čo?“ opäť kričala.
„Ja...“ nevedel som nájsť tie správne slová.
„Vieš čo? Choď preč! Naše doučovanie skončilo!“ vyskočila z postele, otvorila mi dvere a naznačovala mi, aby som odišiel.
Ja som vypochodoval z izby. Zbehol som po schodoch.
„Ahoj Julka!“ pozdravil som Laurinu sestru a vybehol som z domu. Laura za mnou zabuchla dvere.
Naozaj neviem, čo toto celé malo znamenať. Laura sa podľa mňa nehanbí za Julku, len nechce, aby ju za to ľudia ľutovali a správali sa k nej ináč. Na to je prihrdá. Tak strašne som jej chcel pomôcť. Niečím.. Hocičím. A zároveň mi to bolo ľúto. Osoba ako Laura si nezaslúži takýto život. ..
:-) :-)
(wawa, 26. 1. 2013 15:09)