Veľký frajer-17. kapitola
20. 1. 2012- piatok
Došli sme na letisko. Leteli sme z Bratislavy. Bolo to tam pekne prerobené. Keď som odtiaľ letel naposledy, letisko bolo ešte maličké, teraz bolo len malé.
„Sme všetci?“ ozvala sa angličtinárka, ktorá mala letieť s nami. Stále sme sa na nej bavili. Večne trepala od veci. Najviac od veci však bola jej angličtina, keďže ju poriadne neovládala. Čudujem sa, že Alex jej to nikdy nepovedal.
„Áno!“ odpovedali sme svojím obľúbeným škôlkarským spôsobom.
„Dobre, tak hoši a holky, poďme na check-in.“ Ďalšia zaujímavá vec na Alexovi. Hocikedy začne hovoriť po česky.
Poslušne som si zastal do radu a za mňa si zastala Laura. Ťahala za sebou asi storočný kufor, ešte z čias prvej svetovej vojny.
„Ahoj.“ Pozdravil som ju.
„Čau!“ hm... Pokrok. Už sa mi aspoň odzdravila.
„Ako sa máš?“ chcel som rozprúdiť konverzáciu, ale nevidel som to moc ružovo.
„Bolo to už aj lepšie.“ Povedala. Vyzerala dosť bielo.
Potom som ju už radšej nechal na pokoji. Videl som, že to nikam nevedie.
Do odletu sme mali ešte dve hodiny, tak som sa len tak poflakoval po letisku a navštívil pár „Duty free“ obchodíkov, aby som zabil čas, ale zistil som, že tam majú len pár čokolád po záručnej dobe, tak som zašiel späť k mojej školskej skupine.
Čas sa krátil a mali sme ísť už nastupovať.
„Poďme, poďme.“ Súrila nás profesorka. Pre túto príhodu jej dajme meno Tamara. Je pridlhé vypisovať pani profesorka Lábašová. My sme ju poslúchli, aby sa tešila. V živote ju nerešpektovalo moc ľudí.
Nastupovali sme do lietadla. Laura bola stále za mnou a bola ešte bledšia ako pri check-ine. Neriešil som to. Nechcel som, aby mi vynadala.
Našiel som si svoje miesto A 12. Sedel som pri okne. Mal som to rád. Rád som pozoroval ako vzlietame a potom aj pristávame. Usadil som sa, z vačku vyhrabal žuvačky a hneď som ju jednu preventívne vhodil do úst. Neznášal som, keď mi zalíhalo v uchu.
„Tu je vaše miesto. B 12.“ Začul som ako niekomu hovorí letuška. Bol som zvedavý, kto to bude. Laura!
„Ach nie...“ vzdychla si, keď ma zbadala.
„Toľko radosti!“ povedal som ironicky.
„Nemôžem si sadnúť niekde inde?“ spýtala sa Laura letušky.
„Je mi ľúto, ale budete musieť sedieť tu.“ Hovorila jej letuška s neprirodzeným úsmevom na tvári. Letušky sa musia stále usmievať. Po pracovnej dobe sa zrejme stále mračia, lebo z toľkého usmievania ich musí brutálne bolieť huba.
„Fajn.“ Hodila Laura svoju príručnú batožinu k mojím nohám na zem a hodila aj seba na sedadlo.
„Neboj sa, dve hodiny to vedľa mňa vydržíš.“ Povedal som jej a odvrátil od nej pohľad.
„Budem musieť.“ Odsekla mi a začala sa trápiť zo zapínaním pásu.
Dalo sa vidieť, že lietadlom ešte necestovala.
„Daj to sem, pomôžem ti.“ Chytil jej pás a zapol jej ho.
„Ďakujem.“ Poďakovala sa mi a zavrela si oči a začala nahlas dýchať.
Lietadlo naštartovalo. Jej dych bol ešte hlasitejší.
„Laura, si okej?“ spýtal som sa jej, keď dosiahla najväčší stupeň svojej bledosti.
„Nie! Strašne sa bojím.“ Precedila cez zaťaté zuby.
„Och...“ už mi to celé došlo. „No.. neboj sa, lietadlo je najbezpečnejší dopravný prostriedok.“ Povedal som jej niečo, čo už asi tušila, ale nebol som pripravený na takúto situáciu. Keby som bol vedel, že si ku mne sadne niekto s panickým strachom z lietania, asi by som naštudoval literatúru o tom, ako zvládať tento druh stresu. Ale nie.. kecám, mám v piči.
„Ale keď spadne, zomrieme všetci!“ odvrkla mi a oblial ju studený pot. Teda aspoň som mal ten pocit.
„Ale kdeže! Budeme v pohode.“ Snažil som sa ju upokojiť, ale moc sa mi nedarilo.
Pomaly sme sa dostávali do vzduchu. Laura zdrapla moju ruku, chytila ju a držala mi ju tak silno, že po chvíli do nej prestala prúdiť krv a mal som pocit, že ju tam ani nemám. Cítil som Fantómovu bolesť.
Celé dve hodiny ma držala za ruku, ale neprehovorili sme ani slovo.
„Fuh!“ vydýchla si, keď sme pristáli v Španielsku. Z reproduktoríkov sa pustila typická španielska hudba. To som mal najradšej na pristátí. Vždy som sa tešil, čo nám pustia.
Začali sme pomaly vystupovať a predierať sa medzitým množstvom ľudí. Nespúšťal som Lauru z očí. Mal som pocit, že by sa inak stratila.
Keď sme vystúpili, zacítil som ten vlhký španielsky teplejší vzduch a vedel som, že som na tom správnom mieste. Bol šťastný, že som tam.
„Laura!“ zakričal som za Laurou, keď som videl, že sa zadívala a že ju asi zavalí ten nával ľudí, ktorý vystupoval z lietadla. Ona pobehla mojím smerom a kráčala poslušne vedľa mňa. Nastúpili sme na autobus, ktorý stál neďaleko lietadla a odviezli nás do letiskovej haly. Tam sme konečne uvideli aj ostatných našej školy. Laura sa okamžite pripojila k Niki. Išli sme si vyzdvihnúť kufre a potom sme išli čakať na svojich Španielov.
Hovorí sa o Španieloch, že nie sú veľmi dochvíľni, ale táto skupinka Španielov nás prekvapila, lebo už nás čakali na letisku, keď sme tam prišli.
Alejandra som spoznal veľmi ľahko. Bol zo všetkých Španielov najvyšší a najzarastenejší. Ako taký Yeti.
„Hello Alle!“ pozdravil som ho a podali sme si ruky.
„Hello, mate!“ priateľsky ma hneď nazval kamošom.
Videl som ako sa všetci zvítavajú so svojimi Španielmi. Boli medzi nimi aj známi, ktorých som poznal z pobytu, keď boli oni na Slovensko.
„Pota! Hello!“ Pota bol týpek, ktorý milerád robil striptíz. Bol som si istý, že aj na tomto pobyte zažijeme nejaký ten stripzítík.
„Max! How are you?“ hneď ma objal.
„I´m fine, thank you.“ Tak formalitky by sme mali.
A potom som zbadal Céliu. Bolo to ryšavé, trochu pehavé dievča, no napriek tomu strašne príťažlivé a sexy. S ňou prežil pár vášnivých chvíľok v septembri.
„Hello!“ provokatívne ku mne vykročila a vlepila mi pusu rovno na ústa. Dúfal som, že to Laura nevidela.
„Hi!“ povedal som jej a odsotil ju od seba. Dosť ju to prekvapilo.
„What happend?“ spýtala sa ma, že čo sa stalo.
„Nothing. Just... you´re a bitch!“ povedal som jej, že je štetka. Pekný začiatok. Urazene odkráčala. Našťastie.
„Can we go?“ pristavil sa u mňa Alejandro a spýtal sa ma, či môžeme ísť.
(No a odteraz budem písať rozhovory medzi Španielmi a Slovákmi radšej v slovenčine, aby všetci rozumeli ;) )
„Tak, toto sú moji rodičia. Môžeš ich volať Lucía a Sergio.“ Povedal mi Alle, keď sme došli do Bazy. Z Malagy sme išli autobusom.
„Okej, teší ma.“ Podal som im ruku a naložil som si kufor do ich vymakaného BMV. Začínalo sa mi to tu fakt páčiť.
Cestovali sme len chvíľku a onedlho sme sa ocitli v dosť dobrej mestskej štvrti. Pred ich domom bol spravený malý kruhový objazd.
„Toto je náš dom. Nie je ďaleko od školy.“ Povedal mi Alle, keď sme vystupovali. Dom bol fakt pekný. Ak som dobre zrátal, mal tri poschodia. Zbytočne veľa schodov. Nemal som rád poschodové domy.
Kufor mi zobral jeho otec a tak som si mohol ako pán vykračovať po dome.
Vošli sme dnu. Hneď schody. Dobre to začína, pomyslel som si. Vyšli sme po nich.
„Toto bude tvoja izba. Je to inak izba mojej sestry, ale ona tento týždeň nie je doma. Je v tábore.“ No pekne. Sestrička si len tak odíde počas školy do táboru. Bral by som aj ja.
„Si hladný?“ spýtal sa ma a jeho otec mi doniesol do izby. Položil ho vedľa postele, ktorá vyzerala fakt pohodlne. Asi to bolo tým, že som bol brutálne unavený a najradšej by som si ľahol.
„Hej.“ Prikývol som a súhlasne mi zaškvŕkalo v bruchu.
„Okej, tak poďme do kuchyne.“ Povedal mi.
Opäť sme išli po schodoch. Tentoraz dolu. Ešte nižšie ako tam, kde sme vošli. V kuchyni mali červenú linku, na môj vkus príliš nápadná farba, ale bolo to tam pekné. Usadil som sa ku stolu a o chvíľu sa predo mnou zjavil poriadny kus mäsa.
„Čo to je?“ spýtal som sa. Mám zásadu vždy vedieť, čo jem.
„Jahňacina.“ Ou
Pomyslenie na to, že mám jesť malé jahniatko... no striaslo ma.
„Super.“ Vyčaril som strojený úsmev, ale Lucía si nič nevšimla a tak som ochutnal to nevinné jahniatko, ktoré sa nedožilo ani do štádia byť ovcou.
Na počudovanie to mäso bolo výborné. Prestal som myslieť na to, že to je malá ovca a pochutnával som si na ňom.
„La comida estaba muy buena, gracias.“ Poďakoval som po španielsky a napil sa vody.
„Ak chceš, môžeš si ísť ľahnúť. Dneska pre vás nie je vymyslený žiadny program. Mysleli sme si, že budete určite unavený. Ale večer pôjdeme von.“ Povedal mi Alle. Odľahlo mi. Keby ma začali vodiť po historických pamiatkach, asi by som tam zaspal.
Vyšiel som do svojej izby a rovno sa zvalil do lákavých perín. Sníval sa mi fakt čudný sen. V tom sne som bol na pláži. Bolo brutálne teplo, ale naokolo bol sneh. Dosť nezvyčajné. Bol som vo vode... s Laurou. Potom po nás začali strieľať lietadlá. Začala nejaká vojna. Vyšli sme rýchlo z vody, nasadli do neďaleko odparkovaného lietadielka a vzlietli sme. Ja som pilotoval. Doleteli sme do Indii do mesta, ktoré bolo pod vodou. Teda akože... v celom meste bolo asi meter vody a v tom žili ľudia. Tá rieka bola brutálne špinavá a všeličo v nej plávalo, no napriek tomu sme boli šťastní, že sme tam boli.
Prebudil som sa. Okamžite som sa pozrel na mobil, aby som zistil, koľko je hodín. Bolo osem hodín večer. Noo... toto bude musieť byť poriadne prežúrovaná noc, lebo v noci zrejme nebudem vedieť zaspať tak skoro.
Opatrne som vyšiel z izby. V dome bolo ticho. Inštinktívne som zišiel po schodoch. Našiel som obrovskú obývačku a na gauči rozvaleného Alleho s pivom v ruke ako hrá Needs for spees.
„Čau!“ pozdravil som ho, lebo som si všimol, že on si ma nevšimol.
„Nazdar! Vyspatý?“ spýtal sa ma pozrel sa mojím smerom, no stále sledoval aj obrazovku.
„No jasné.“ Sadol som si vedľa neho.
„Choď si zobrať z chladničky pivo ak chceš. Vieš, kde je kuchyňa.“ Povedal mi a sústredil sa ďalej.
„A tvojej mame to nevadí?“ položil som kontrolnú otázku.
„Nie a ani nie je doma. Pokojne...“ povzbudzoval ma a tak som išiel a zobral som si španielske pivo. Na ochutnávku. Pivo inak nemusím.
„Celkom dobré.“ Zhodnotil som, keď som popíjal vedľa neho a čakal, že mi ponúkne, či si nechcem zahrať aj ja. Nestalo sa.
„No... na večer máme taký plán,“ odložil ovládanie z rúk, „že pôjdeme všetci spoločne na pizzu a potom pôjdeme do jedného super baru. Okej?“ a mohol som vôbec namietať. Ale páčil sa mi tento plán.
„Okej.“ Súhlasil som. „A kedy ideme?“ spýtal som sa.
„No, pomaly by sme mohli vyraziť.“ Pozrel na hodiny Alle a už aj vypínal hru.
„Pôjdeme pešo?“ spýtal som sa ho, keď sme vyšli pred dom.
„Ale kdeže. Pôjdeme mojím autom.“ A v tom zapípalo pred nami jeho nablýskané Audi. Bolo to taký mini kabrioletík, ale pekné auto.
„Fajn fáro.“ Pochválil som mu. Jemu to zrejme zdvihlo sebavedomie, lebo po úzkych ulicách Bazy šoféroval ako „ďábel“.
„Pôjdeme ešte po Lolu, je to moja priateľka. Tiež má ubytovaná Slovenku.“ Povedal mi Alle.
Došli sme pred Lolin dom a stála tam s Laurou. No jasné! Laura je jej partnerka. Že som na to zabudol!
„Ahojte!“ pozdravil som obe, kým nastupovali.
Laura bola ešte stále odutá. Čo iné som mohol čakať?!
Došli sme pred pizzériu. Väčšina Slovákov a Španielov už bola tam. Obsadili si celkom dobrý stôl.
„Ja platím, objednaj si, čo chceš.“ Povedal mi Alle, keď sme si sadali.
„To nemusíš.“ Namietal som. Nebol som s ním predsa na rande, aby mi platil.
„Ale áno.“ Nedal sa a tak som si o chvíľu pochutnával na pizzi s príchuťou štyroch druhov syra. To je moja najobľúbenejšia pizza.
Asi o jedenástej večer sme došli do jedného baru. Úprimne povedané, očakával som niečo viac od španielskych barov. Bolo tam plno ľudí, čo lúskalo semiačka na zem a všade naokolo nich bol bodrel. Hrala tam hudba, ktorá bola u nás aktuálna asi v roku 2009, ale nevadí. Celkom dobre sme sa bavili. Ja už fakt neviem, čím to bolo, ale mal som potrebu sa rozprávať s Laurou. Možno si pomyslíte, že som kôň, že za ňou stále leziem a ona ma stále posiela do riti a nie je to nijaká extra baba, ale proste to tak bolo... Potreboval som ísť za ňou. Rozhliadol som sa po zafajčenej miestnosti, no nikde som ju nevidel. Zbehol som na vécka, ale ani tam nebola. Tak som vyšiel na čerstvý vzduch. Bolo fakt čerstvo, ale zima nebola.
A tam som ju uvidel ako nešťastne sedí na obrubníku a okolo nej sa premáva to množstvo ľudí. Niektorí na ňu pozreli, iný si ju ani nevšimli a takmer o ňu zakopli a ona tam len sedela a pozerala niekam do blba. Pristúpil som k nej.
„No čo?“ povedal som prvé, čo mi napadlo. Ja viem, viem... mohlo to byť aj niečo svetobornejšie.
„Nič.“ Vydýchla.
Zase to s ňou bude ťažké, pomyslel som si.
„Prečo nie si vnútri?“ spýtal som sa jej.
„Lebo môj pľúcny vak zrejme nie je zvyknutý na také množstvo dymu.“ Povedala múdro.
„Ach tak... no tak fajčí asi každý.“ Dal som jej za pravdu. Pôvodne som si chcel zapáliť aj ja, ale rozmyslel som si to, keď som zbadal, že by nadšená nebola.
„Debili.“ Povedala cynicky.
„Nechceš sa ísť prejsť?“ spýtal som sa jej a nedúfal som v kladnú odpoveď.
„Hej.“ Tak toto ma šokovalo. A už sa aj dvíhala zo zeme. Ja som tiež rýchlo vyskočil na nohy.
„Poďme tadiaľto. Je tam vraj nejaký pekný kostol.“ Ukázal som jedným smerom. Vedel som o tom, lebo mi to pri vstupe do baru povedal Alle.
„Fajn.“ Povedala a vykročila.
„Tak, aká je Lola?“ spýtal som sa jej, aby neviazla komunikácia.
„Je milá. Fakt zlatá baba.“ Wau! Ona mi odvetila až dvoma vetami.
„To je super. A máš sama izbu, či s ňou?“ pýtal som sa ďalej.
„Sama a akú peknú!“ povedala nadšene.
„To je dobre. Aj ja bývam sám u Alleho. V jeho sestrinej izbe.“ Rozhovoril som sa.
„A prečo nebývaš u toho Španiela, ktorý bol u teba?“ zaujímala sa. Do očí sa mi však ani raz nepozrela.
„Lebo sa odsťahoval ten pako.“ Zasmial som sa. Tiež sa pousmiala.
„Pech...“ zareagovala.
„No aha, tu je ten kostol.“ Ukázal som jej, ak keď ho uvidela aj sama.
„Ale bude asi zatvorený.“ Povedala sklamane.
„Skúsiť to môžeme. Na takýchto miestach to býva otvorené aj v noci.“ Povedal som jej múdro.
Tak sme teda vykročili k hlavne bráne a kostol bol fakt otvorený. Bol obrovský. Vstúpili sme. Zvnútra sa mi zdalo, že je ešte väčší.
„Sadneme si na chvíľu?“ spýtala sa ma, ale už aj tak kráčala k sedadlu.
„Hej.“ Odpovedal som aj tak.
„Je to tu pekné.“ Hovorila mi obzerajúc sa naokolo.
Na stenách kostola bolo namaľovaných pár biblických príbehov. Napríklad ako sa narodil Ježiš, ako ho ukrižovali, ako vstúpil do neha atď. Bolo to fakt super.
„To teda je.“ Pritakal som jej.
„Max, mrzí ma, že som bola k tebe hnusná.“ Povedala mi. Úplne ma tým odrovnala. Netušil som, že mi to povie práve ona.
„Ou.. to nič. Ja... asi som asi nemal robiť to, čo si mi zakázala.“ Priznal som svoju chybu aj ja.
„Ty si v podstate nespravil nič také hrozné, len som hrozne citlivá na toto.“ Povedala mi a konečne sa mi pozrela do očí.
„Chcel by som povedať, že si to viem predstaviť, ale pravda je taká, že nemám ani potuchy, aké ťažké to je. Musí to byť hrozné. Je mi to veľmi ľúto.“ Povedal som jej úprimne. Laury mi bolo tak ľúto. Ona je úžasná a nezaslúži si takýto osud.
„Hej...“ vzdychla si.
„A čo je vlastne tvojej sestre?“ spýtal som sa. Snažil som sa o citlivý tón.
„Ona... má rakovinu. Teda presnejšie leukémiu.“ Povedala a z očí jej vytriskli slzy.
„Och.“ Prebehli po mne zimomriavky.
„Hm... zistili sme to pred troma rokmi. Bývala často chorá. Stačilo, že niekto si v jej prítomnosti kýchol a na druhý deň ležala s horúčkami v posteli Choroba bola už v plnom prúde. Okamžite začala liečba. Teraz chodí na chemoterapiu a lekár hovorí, že sa to zlepšuje. Tak dúfajme, že to fakt bude lepšie.“ Rozhovorila sa. Tešil som sa, že sa mi konečne otvorila.
„To je strašné.“ Fakt som nenachádzal slová.
„Dusím to v sebe už dlho. Dobre mi padlo o tom niekomu povedať.“ Povedala a nepatrne sa na mňa usmiala.
„Vie o tom niekto v triede?“ spýtal som sa jej.
„Si prvý.“ Odvetila mi. „Ako poznám Hanu... ešte aj z tohto by sa mi vysmievala.“ Pokračovala trpkým tónom.
„Je sviňa, ale toto by asi nespravila.“ Povedal som. Fakt som si to myslel. Hana je zlomyseľná, ale natoľko zlá nie je.
„No... tým by som si nebola taká istá.“ Povedala si popod fúzy.
„Laura... a ohľadne našich bozkov...“ začal som s touto témou.
„Ou nie... Na dneska toho bolo na mňa veľa!“ skočila mi do reči a videl som ako sa zarečvenala.
„Fajn.“ Nechal som to tak. Dúfal som, že o tom začne rozprávať prvá ako o Julke.
„Mali by sme sa vrátiť, nieže nás tu zabudnú.“ Povedala a už aj stála na nohách a čakala, aby som ju pustil z lavice von.
Cestou k baru, pomedzi úzke španielske uličky, sme len tak nezáväzne kecali a vtipkovali. Ó áno, Laura vie aj vtipkovať.
„Hej! Kde ste boli?“ zakričal na mňa už z diaľky Alle.
„Prejsť sa.“ Odvetil som za oboch.
„Ideme už domov. Skoro všetci poodchádzali.“ Oznámil mi.
Tak sme teda nasadli do auta. Keď sme došli domov, boli asi tri hodiny nad ránom. Dal som si sprchu a mŕtvy som padol do úžasnej postele, ktorá mi pripadala byť tou najpohodlnejšou na svete.