Nevinná - 2.kapitola
23. septembra 2013 – pondelok
Peklo začína. Áno, áno. Opäť som trochu moc melodramatická, ale po takmer štvormesačných prázdninách je škola pre mňa utrpením.
Ráno som vstávala o dvanástej. No, teda to už ani nebolo ráno. Vstala som na obed. Kufor som už mala zbalený a bol to pre mňa nenormálne depresívny pocit vidieť všetky tie veci v kufri s vedomím, že idem bývať na internát. Ja, jedináčik, čo som mala celý život izbu pre seba sa teraz budem musieť deliť o izbu s troma ktovieakými dievčatami... Desilo ma to. Veľmi! A potom pomyslenie na to, že už fakt budem VYSOKOŠKOLÁČKA mi prinášalo infarktové stavy.
Do „mesta snov“ sme vyrazili o tretej poobede. Rozlúčila som sa s mojimi milovanými mačkami a psom a vydala som sa napospas Nitre. Cestou sa ma rodičia snažili rozptýliť a hovoriť mi tie najnezmyselnejšie veci, len aby som nemyslela na školu, no aj tak sa im to moc nedarilo. Srdce mi bilo ostošesť a v žalúdku som mala motýliky. Ale nebol to ten príjemný pocit, ako keď vidíte potenciálneho otca svojich detí...
Zaparkovali sme pred internátom. Na prvý pohľad vyzeral ako stará komunistická budova, v ktorej ešte nevládne demokracia. Ale rozhodla som sa prekonať tento prvý dojem. Pozrela som na hodinky, bolo pol piatej. Bola som zvedavá, či moje spolubývajúce už budú tam. Sama seba som vždy pokladala za nekonfliktný typ, ale nevedela som, ako by som reagovala v situácii, keby som mala spolubývajúce, s ktorými by som napr. nevychádzala. Tolerovala by som ich? Robila by som im napriek? Alebo čo by som im robila? Neviem...
Rozlúčila som sa s rodičmi, vzala od otca kufor a vošla do budovy. Bolo tam plno ľudí. Ubytovaná som už našťastie bola, vybavili sme si to ešte vtedy, keď som bola na zápise, aspoň som nemusela čakať v dlhočiznom rade. Izbu som mala mať na treťom poschodí. Nebola som z toho nadšená, lebo chodiť po schodoch nikdy nepatrilo k mojim obľúbeným činnostiam. Horko-ťažko som sa tam vytrepala aj s mojím dvesto kilovým kufrom. Prišla som k dverám s číslom 315. Chvíľu som tam len tak stála a zízala na číslo. V tom som spoza dverí začala abnormány rehot. Znelo to, akoby tam bola súťaž v tom, kto sa dokáže hlasnejšie smiať. Párkrát som sa nadýchla a potom som strčila kľúč do dierky. Otočila som ním a smiech stíchol. Svoj krok som spomalila na rýchlosť nula.
„Poď ďalej!“ začula som neartikulovaný hlas. Tak som sa teda pohla a strčila hlavu za dvere.
„Ahoj!“ až príliš radostne ma privítala blondína, ktorej hnedá farba vyrastala už asi na päť centimetrov.
„Čau!“ pozdravila som ju, nechcela som spraviť hneď zlý prvý dojem. Ona ho žiaľ na mňa spravila.
„No poď, poď! Už sme sa ťa nevedeli dočkať,“ kričala mi ďalšia z izby. Tak som teda vtiahla kufor do izby a konečne uvidela svoje spolubývajúce v plnej kráse.
Kufor som odtiahla k posteli, ktorú som si zabrala ešte v deň zápisu, dala som si na ňu svoje krásne fialové obliečky, aby bolo každému jasné, že toto je moja posteľ. Jej poloha mi bola najsympatickejšia, aj keď celá izba mi bola odporná. Dve normálne postele a jedna poschodová. Fuj!
Dozvedela som sa, že blondínka sa volá Bianka, baba, čo mi kričala z izby bola Lucia a tretia baba, ktorá sa doposiaľ neozvala, lebo pila, sa volala Kika. Úprimne? Vydesili ma!
„My tuto s babami, sme si otvorili víno na zoznámenie,“ prehovorila Kika. „Chceli sme ťa počkať, len si nejako neprichádzala, tak sme ho otvorili bez teba.“
„To vôbec nevadí. Ja aj tak moc nepijem,“ povedala som im popravde. Ony na mňa vypleštili sklamané oči.
„A čo študuješ?“ spýtala sa ma Bianka, keď dopíjala tretí pohárik neviem čoho. Tretí, od kedy som tam bola. Tieto baby museli mať v sebe už riadnu dávku, Ktovie, kedy začali?!
„Aplikovanú biológiu, odbor botanika,“ povedala som. Medzitým som sa začala vybaľovať do jedinej voľnej skrine.
„Fúha, to neznie práve jednoducho,“ skonštatovala Lucia.
„A vy čo študujete?“ spýtala som sa ich, keď som sa dovybaľovala a spokojne sa usadila na posteľ.
„Ja a Kika sme už druháčky a študujeme environmentalistiku a Lucia je tretiačka a študuje telesnú-etiku učiteľstvo,“ povedala za všetky Bianka.
„Sranda, takže predpokladám, že vy ste už boli v takejto zostave na izbe, však?“ pýtala som sa ďalej.
„Boli, boli. A bola s nami aj štvrtá, ale tá sa nás asi zľakla,“ povedala Lucia a všetky sa rozrehotali. Ja som nahodila úsmev typu „som idiot, nechápem, ale smejem sa, aby som nevyčnievala z radu“. Dosť ma týmto vydesili. Asi na vás pôsobím ako posero. Ale fakt nie som! Ale koho by nevydesila takáto partička dievčat?!
Ten deň bol ešte veľmi veľmi dlhý! Asi hodinu som tam s nimi vydržala sedieť, potom som si vymyslela zámienku, že sa pôjdem poobzerať, čo kde je a vypadla som z našej izby, a.k.a. diablovho pelechu. (a.k.a.= also know as = z angl., v preklade: tiež známy ako)
Vyšla som na chodbu, zašla som najprv na jeden koniec chodby, tak bola kuchynka. Valila sa odtiaľ neskutočne mastná vôňa. Nakukla som a dvaja chalani si tam vyprážali hranolčeky.
„Dáš si s nami?“ prihovoril sa mi jeden.
„Práve som dojedla,“ zaklamala som a upaľovala som kadeľahšie.
Tak som sa rozhodla preskúmať druhý koniec chodby, všimla som si, že oproti schodiska sú dvere, nesmelo som stlačila kľučku, ale bola tam tma. Nahmatala som svetlo a uvedomila som si, že stojím v študovni. Bolo tam asi desať lavíc umiestnených v dvoch radoch. Každá lavica bola pomaľovaná nejakým motívom. Na jednej boli ornamenty, na ďalšej veľkomesto, potom nejaký nápis, ktorému som neporozumela. Vyzeralo to tam super. Fajn miesto na učenie biológie.
Vyšla som zo študovne a zcupitala som na prízemie. Na prízemí bola jedna TV miestnosť a celý rad počítačov, pri ktorých sa muselo stáť, no aj tak tam bolo plno ľudí. Podišla som k jednému, prihlásila som sa svojimi údajmi z AISIC karty a rovno si to namierila na Facebook. Mariana bola online, moja posledná záchrana.
Ja: Marianaaa, zachráň ma!
Mariana: Ahoj Niki, čo sa deje? (čakala som nejakú akčnejšiu reakciu)
Ja: Moje spolubývajúce sú na mol, musela som ujsť z izby.
Mariana: Fakt? To je na hovno. (Kokos! Čo táto robí, že reaguje tak sucho?! Inokedy mala vyše rečí!)
Ja: Ja viem... L A vy čo robíte?
Mariana: Chystáme sa práve pozerať nejaký film, čo našla Andi na nete. Vraj nejaký nový suprový horor... (Mariana, Domča a Andi mali to šťastie a boli spolu na izbe na intráku. Závidela som im ako ešte nikdy nikomu!)
Ja: To sa vám žije!
Mariana: No tak ja teda idem, papa!
Zrejme ju môj pesimizmus natoľko vystrašil, že radšej ušla. Alebo sa len dala na offline.
Tak som sa teda vydala ďalej skúmať útroby môjho krásneho študentského domova. Prešla som popri vrátnici. Sedela tam usmievajúca sa stará pani, ktorá mi prišla najsympatickejšia bytosť za celý dnešný deň. Vedľa nej v kresle sedela veľká huňatá hnedá mačka, ktorú som síce nemala šancu počuť, ale mala som pocit, že pradie. Na mojej púti som ďalej objavila jedáleň, ktorá už bola zatvorená. Dopočula som sa, že na B bloku, na druhom poschodí je telocvičňa, rozhodla som sa tam ísť pozrieť. Vyštverala som sa tam, prešla celú dlhú chodbu, zišla pár schodíkov a začula som známy piskot tenisiek a buchot lopty. Zrejme sa hral basketbal. Opatrne som otvorila dvere, chvíľu som sa pozerala na to množstvo spotených mužských tiel, potom som to vzdala. Nikto si ma nevšimol..
Išla som späť do izby. Na malej chodbičke, ktorá spája dve izby (bol tam bunkový systém) som si všimla dve fľaše od vína a jednu od vodky. Tak tieto budú už riadne naštartované, pomyslela som si. Vošla som do izby a baby boli v nezmenenej polohe.
„Nerozmyslela si si to s tým pitím?“ spýtala sa ma Bianka.
„Nie, nie. Zajtra mám prvú prednášku o pol ôsmej. Nevstala by som,“ odvetila som vľúdne.
„Pche! Na prednášky netreba chodiť,“ zapojila sa aj Lucia.
„Ja som tam spočiatku chodila, potom som sa dostala na izbu s vami!“ zarehotala sa Kika. Nasledovali ju hurónskym smiechom aj tie dve kobyly.
Ďalej sme sa už o tom nebavili. Ja som si horko-ťažko spojazdnila internet, zložitejšie to už asi ani nedokázali urobiť. Vraj to zvyknú robiť nejakí šikovní chalani-technici, ale poradila som si. Bola som na seba hrdá. Potom som si dala na uši slúchadlá a odpútala sa od reality, ktorá sa mi ani trochu nepáčila. Pustila som si film, ktorý som našla v počítači. Bolo to Love and other Drugs, dosť ma prekvapila toľká nahoty Anne Hathaway. V Denník princeznej to bola taká sladučká tínedžerka a tu... Radšej to už ďalej nejdemrozvádzať. Pozerať niečo online by bolo nemožné. Internet bol totiž rýchly asi ako slimák imitujúci korytnačku.
Kobyly vystrájali asi do polnoci, potom mŕtve padli do postele, netuším ako sa Lucia dostala na svoju poschodovú, a ja som bola nekonečne vďačná Bohu, že už konečne sklapli a ja som mohla ísť spať.
A nebojte sa vyjadriť svoj názor v komentári :) Rada si ho prečítam.
Komentáře
Přehled komentářů
Konecne nova kapitola!!! :))) pises uplne super doslova prezivam s niki vsetky jej pocity :) dufam ze budes pridavat castejsie :))) len tak dalej :))
supeeer
(veronika, 31. 12. 2013 14:49)