Nevinná - 23. kapitola
11. 12. 2013 – streda
Opäť streda. Tí bystrejší z vás už určite pochopili, že sa dnes udeje niečo dôležité. Od plesu prešli dva týždne. S Danielom je všetko v najlepšom poriadku, lenže o týždeň má narodeniny a ja nemám ani šajnu, čo by mu spravilo radosť. Voľaktorý deň som si dala túru jeho bytom a pozerala som, čo by mu asi tak v živote mohlo chýbať. Na nočnom stolíku som objavila hodinky, ktorých cenu sa ani neopovažujem hádať, potom v kúpeľni som objavila ten dokonalý Gucci parfum, ktorý používa, v šuplíku som objavila slnečné okuliare, kto by čakal, značky Gucci, prezrela som si aj jeho šatník. Väčšinu vecí mal z Gantu alebo od Tommyho Hilfigera. No nenašla som tam jednu neznačkovú vec! Ja som bola naozaj zúfalá, čo mu kúpiť. Aj keby som mu chcela kúpiť niečo, čo už má, to niečo by ma stálo viac, než by som zarobila za rok doučovania angličtiny. No teraz už aspoň chápem, odkiaľ má toľko prachov. Rektor má zrejme dosť dobrý plat. A mama vlastniaca kaviareň sa asi tiež nemá najhoršie. No ale týmto všetkým som len to chcela povedať, že naozaj netuším, čo mu kúpim! A je to už o týždeň.
„Dobre, takže ako som vám už minulý týždeň povedala, dnes si spravíme pokus s kyselinou ortofosforečnou. Ako vy určite viete, patrí medzi stredne silné kyseliny, no aj napriek tomu s ňou treba pracovať veľmi opatrne. A ak si pamätáte na začiatku, keď sme začali chodiť do laboratória, som vám hovorila, že tu máme isté vzácne zlúčeniny, ktoré keby zmizli, tak by z toho bol obrovský problém. A práve kyselina ortofosforečná patrí medzi ne. Šetrime s ňou a hlavne pracujme s ňou opatrne,“ štekala po nás oranžovovlasá Petrovičová.
„Poleptalo by to,“ spýtala som sa Martina, keď som sa s hrôzou pozerala na skúmavku, v ktorej bolo niekoľko kosoštvorcových kryštálikov kyseliny.
„Je to stredne silná kyselina, nejaké to zranenie by zrejme mohla spôsobiť,“ odvetil múdro.
„Okej, dnešný pokus robíš sám!“ vyhlásila som a na znak kapitulácie som odstúpila od pultíka, pri ktorom sme mali pracovať.
„Lebo inokedy si mi teda pomohla,“ odvetil ironicky, ale uškŕňal sa pri tom.
„Z čoho vieme vyrobiť kyselinu ortofosforečnú?“ spýtala sa oranžovovlasá.
„Z oxidu fosforečného,“ odvetil Martin. Ja som len pozrela do neba a ďalej sa nad tým nevzrušovala.
„Výborne, pán Matejkin,“ pochválila ho oranžovovlasá a začala začala chodiť pomedzi nás a dávať nám vzorky kyseliny fosforečnej.
Ja som sa tohto pokusu naozaj nechcela zúčastniť. Pred kyselinami mám rešpekt. Keď som ešte chodila na strednú, maša chemikárka nám veľmi rada rozprávala príbeh, ako sa raz poliala bórom a potom mala na rukách červené škvrny. Bór síce nie je taký škodlivý, ale nechcela by som dopadnúť podobne ja s kyselinou ortofosforečnou. Tak som teda len stále vedľa Martina a pozorne sledovala, čo robí Flóra. Aha… Zrejme ste čakali, že budem sledovať prácu Martina, no ja som mala oči na nej. Nie, nezmenila som orientáciu, nezačala sa mi páčiť, len mi prišla v tento deň mimoriadne nervózna. Ruky sa jej triasli, šikovnosť, ktorú som obdivovala prednedávnom bola preč. Adriana na ňu len vystrašene vypliešťala tie nevkusne namaľované okále a bola asi taká potrebná pri jej práci ako ja pri Martinovej.
„Dobre, takže predpokladám, že každému ešte zvýšila nejaká kyselina ortofosforečná, tú si prosím naspäť. Slečna Devečková, boli by ste taká láskavá a od každého ju vyzbierali do tejto skúmavky?“ oslovila Flóru. Čudovala som sa. Čo si nevšimla, ako sa jej trasú ruky? Flóra sa však potešila, vzala od Petrovičovej skúmavku a postupne chodila pomedzi nás a zbierala od nás zvyšky. Na chvíľu mi napadlo, že čo ak do mňa strčí a vysype na mňa tú kyselinu. Tak som ustúpila čo najviac ako sa len dalo a čakala som, aby zmizla od nás. Flóra sa zbieranie kyseliny pri svojom pultíku nechala na záver. My sme už mohli odísť, no ja som sa naschvál balila dlhšie a sledovala, čo robí. Keď prišla k svojmu pultíku, spravila niečo, čo ma šokovalo. Asi polovicu kyseliny, ktorú nazbierala od nás, vysypala do svojej skúmavky a tú si strčila do tašky. S otvorenými ústami som sa na ňu pozerala. Ona si ma našťastie nevšimla. Zvyšok kyseliny potom odovzdala Petrovičovej. A ona si nič nevšimla.
„Martin! Flóra si odložila z tej kyseliny!“ šepla som Martinovi, keď sme vyšli z labáku.
„To fakt? Keby na to prišla Petrovičová, letela by zo školy!“ povedal Martin.
„Na čo by jej bola tá kyselina?“ zamýšľala som sa nahlas.
„Používa sa na výrobu pervitínu,“ odvetil mi Martin. Ja som na neho vypleštila oči. „Toto som ti asi nemal povedať,“ doplnil.
„Tá sviňa na Cabajskej určite vyrába piko! Musím tam ísť,“ šomrala som si.
„Tebe nestačilo minule?“
„Pokoj, Martin! Ty tam ísť nemusíš,“ odvrkla som mu a v mysli som už rozmýšľala o tom, kedy tam pôjdem.
„Ani ty by si tam ísť nemala,“ karhal ma.
„Dobre, oci, neboj sa o mňa,“ odpapuľovala som mu a nechala ho stáť samého pred labákom.
Počas celého dňa som rozmýšľala len o Flóre a o jej pervitíne. Ako čerstvo zaľúbená študentka by som mala zrejme myslieť celé dni len na Daniela, ale nedokázala som sa sústrediť na nič iné len na to, že chcem prísť na to, čo tá Flóra robí.
„Takže, dneska máme predposledný seminár tento semester,“ vyhlásil hneď na úvod Petrovič. „Na budúcu hodinu vás budem skúšať všetko, čo sme sa doteraz učili. Kto nebude vedieť, nebude pripustený ku skúške!“ Keď som to počula, skoro som odpadla. Aj keď sedieť a odpadnúť je technicky vzaté nemožné. Ale kebyže stojím, určite cvargnem na zem.
„Tak začneme s dnešným skúšaním,“ povedal škodoradostne. Začal zvesela vyvolávať a ja som celý čas sedela ako na ihlách. Začula som, kedy začujem svoje priezvisko.
„Brezováková!“ dočkala som sa. „Pokračujte,“ prikázal mi.
„Takže, chromozóm vzniká pri mitóze v jadre. Má stužkovitý vláknitý útvar,“ začala som a skúšala som sa nezajakávať.
„Brezováková, čo to zasa hovoríte? Vôbec nedávate pozor, kde sme!“ zaštekal po mne až som sčervenela. „Dosť! Na budúce si na vás obzvlášť posvietim!“ No, mám sa na čo tešiť! A okrem toho, čo sa mu zase nepáčilo?! V tej jeho posratej knihe ide po mitóze opis chromozómu. On to má tam idiotsky napísané!
Po skončení semináru som z miestnosti vyšla ako fúria, ani som sa poriadne nepozdravila Monči a takmer behom som išla na parkovisko, kde ma mal čakať Daniel. Jeho fialový Ford tam však nebol. Rozhodla som sa mu zavolať.
„Daniel, kde si?“ vychrlila som na neho, keď zdvihol.
„Mám stretnutie kvôli dizertačnej práci, nestihnem prísť po teba,“ šepkal. Nechápala som, prečo.
„Okej, v pohode,“ vydýchla som.
„Choď ku mne domov, kľúč hľadaj v tej fialke, čo mám pri dverách,“ povedal mi a zložil. Aké nepredvídateľné. Ten kvet pri jeho dverách si všimne aj najväčší debil. A tomu najväčšiemu debilovi tiež určite napadne, že tam má zahrabaný kľúč.
Ako som tak kráčala na zastávku, aby som sa dostala čo najbližšie k zastávke, ktorá je blízko Danielovho bytu, som zbadala, ako za mnou kráča Flóra s Adrianou. Boli ticho. Akoby sa báli, či ich nebudem počuť.
„Ahoj!“ pozdravili ma jednohlasne a potom ma predbehli.
Prišli na zastávku a na tabuli začali hľadať spoj. Ja som si svoj tiež vyhliadla. Mal mi ísť až o desať minút a začínala mi byť poriadna zima. Zbadala som prichádzať autobus, na ktorom svietila veľká dvojka. Flóra a Adriana naň nastúpili. Bol poloprázdny, no aj napriek tomu som dúfala, že ma nezbadajú a skočila som do neho aj ja. Viezli sme sa tou istou trasou, ktorou sme išli, keď som ich prenasledovala aj s Martinom.
„Murgašova,“ zahlásil nepríjemný hlas v autobuse. Flóra a Adriana sa postavili a vystúpili. Čo najnenápadnejšie som vystúpila tiež a potom s odstupom išla za nimi. Akurát som znervóznela, že ako sa dostanem dnu. Teraz nešiel veľký zástup ľudí, s ktorými by som splynula, aby si ma vrátnička nevšimla.
Vošli do intráku. Ja som chvíľu prestupovala z nohy na nohu pred ním a až potom som nabrala odvahu a vošla. Vrhla som pohľad na vrátnicu. Nikto tam nebol. Využila som chvíľu vrátničkinej nepozornosti a už som sa aj ocitla v smradľavej vestibulke. Po chodbe išiel akýsi zavalitý chalan, mrkol na mňa, ja som sa od strachu pohla a vybehla som až na siedme poschodie. Tam som spomalila a pomaličky som sa začala zakrádať k miestnosti, kde minule boli zhúlený Max, Flóra a Adriana. Pristúpila som k tým dverám. Boli zatvorené. Priložila som k nim ucho, aby som zistila, či tam niekto je. Bolo tam absolútne ticho. Položila som ruku na kľučku, chvíľu som váhala, či tie dvere mám otvoriť, napokon som nabrala odvahu a stisla som kľučku. Dvere sa rozvŕzgali a ja som sa dostala do miestnosti. Bola tam tma. Nesvietila ani tá malá lampička, čo minule. No cez okno vnikalo do miestnosti dosť svetla, a tak som sa tam dokázala orientovať celkom dobre. Prešla som ku stolu, na ktorom bolo všeličo možné. Stáli tam aj tri črepníky, na ktorých veselo rástli konope. Tak predsa len na tom plese fajčili trávu. Dobre som ja cítila! Pozrela som sa ďalej a niekde v tom bordeli som našla aj skúmavku s kyselinou ortofosforečnou, ktorú ukradla Flóra v škole. Na stole bolo ešte asi desať balení Modafenu. Žeby Flóru bolelo hrdlo? Boli tam ešte nejaké skúmavky, v ktorých boli rôzne zlúčeniny, ktoré som nedokázala identifikovať. Na chodbe som začula kroky. Na chvíľu som stuhla, ale potom som si uvedomila, že sa musím skryť. V rohu miestnosti stál sprchovací kút so závesom. Na Cabajskej boli totiž také komfortné izby, že tam ste nemali kúpeľňu k izbe, ale v najlepšom prípade ste mali bachnutý sprchovací kút v rohu miestnosti. Tak som teda skočila do toho sprchovacieho kútu, zatiahla som záves a čakala som na ortieľ smrti. Bolo mi jasné, že keby ma tam Flóra objavila, na mieste by som bola mŕtva.
„Ty si to len tak vzala?“ začula som hurónsky smiech Maxa.
„No a? Veď ty keby si mal takú príležitosť, tak to nevezmeš?“ odpovedala mu Flóra.
Vošli do miestnosti a zasvietili svetielko.
„Jasné, že hej. Ale veď nám plešatý sľúbil, že nám zoženie on potrebné veci,“ pokračoval Max. Ale kto je plešatý?!
„No neviem, či je taký spoľahlivý. Radšej som sa poistila. Pár gramov na vyše nemôže byť na škodu,“ povedala a sadla si na jednu zo stoličiek okolo stola.
„O nedlho sa už budú môcť oberať,“ skonštatovala. „Modafen! Výborne, Maxo! Vyťažím z neho efedrin a potom začne párty!“ zasmiala sa Flóra. Nechápala som, o čom trepe. Efedrin? Čo, do riti, je efedrin?
„Flóra, necítiš tu nejakú vôňu?“ ozvala sa Adriana. Miestami som pochybovala, či je vôbec tam.
Flóra zmĺkla, zrejme voňala a potom povedala: „Hej! To je nejaká známa vôňa. Kde som ju len cítila?“ zamýšľala sa a potom som prišla na to, že pred seminárom s Petrovičom som si dala na seba zo Chanelu a voniam tu zrejme ja! Milé budúce špiónky, keď pôjdete na akciu svojho života, nedajte si na seba žiadnu parfum. Je potom pravdepodobné, že vás odhalia!
„Na kom som to cítila?“ rozmýšľala Flóra. „Seriem na to…“ odpľula si.
„No koľko tej trávy mám zobrať?“ spýtal sa Max po chvíli.
„Zdá sa mi, že Dodo chcel desať gramov a ten jeho podivný kamoš pätnásť,“ povedala Flóra.
„A majú prachy? Vieš, že minule meškali so splátkou dva týždne,“ pripomenul jej Max.
„Majú vraj. Ak ich nebudú mať, nič im nedávaj!“ prikazovala Flóra. Čo je ona? Nejaká vedúca drogového gangu?
„Tak fajn, len toto som chcela. Vezmem si aj ja pár gramov. Zastavím sa na budúci týždeň a potom začne párty, ktorá…“ nedopovedala. Čo myslela tou párty? Výrobu pika? Martin mal zrejme pravdu.
V tom som zacítila, ako mi vo vrecku vibruje mobil. Modlila som sa, aby to Flórovci nepočuli. Volal mi Daniel, zrejme sa už vrátil domov a ja som tam ešte nebola.
„Poďme,“ zavelila Flóra a Max a Adriana ju poslúchli, voľaktorý z nich vypol svetielko a odišli. Ani nezamkli, ani nič. Nebáli sa, že im to tam niekto pokradne? Mali by nehoráznu stratu!
Po niekoľkých minútach som si pomyslela, že je vzduch už čistý a je na čase vypadnúť. Scupitala som na prízemie, keď v tom som začula svoje meno. Otočila som sa.
„Ahoj,“ pozdravila ma Flóra. „Čo tu ty?“ prihovorila sa mi naoko milo.
„Bola som na návšteve u kamarátky,“ vyhabkala som.
„Naozaj? U koho?“ spýtala sa a približovala sa ku mne. Z poza rohu vyšiel aj Max. V normálnom svetle som ho ešte nevidela. Vyzeral strašne. Oči maximálne vypúlené, zrenica veľká ako svet, pod očami obrovské kruhy, strašne vychudnutý. Okrem toho nervózne žul žuvačku. Zľakla som sa ho.
„Janka sa volá,“ povedala som prvé meno, čo mi napadlo. „Ja už musím ísť, čau!“ zvrtla som sa a už som aj bola vonku.
Pozrela som na mobil, Daniel mi neúnavne vyvolával.
„Konečne! Kde si!“ skríkol Daniel, keď som mu zdvihla.
„Môžeš pre mňa prísť na benzínku, čo je oproti Cabajskej?“ poprosila som ho.
„Som na ceste,“ povedal a ja som sa celá roztrasená preteperila cez cestu a zastala si pred vchod do predajne, aby ma videl Daniel, keď príde.
O nejakých sedem minút som začula svišťanie gúm, Daniel prichádzal.
„Ahoj, ďakujem, že si prišiel,“ vydýchla som, keď som sa usadila v bezpečí jeho auta.
„Čo tu zase robíš?“ spýtal sa ma bez pozdravu.
Ja som neodpovedala. Vedela som, že keby som mu povedala o tom, že som znovu prenasledovala Flóru, hneval by sa.
„Zasa tá Flóra?“ štekol po mne.
„Daniel! Ona ukradla z labáku nejakú kyselinu! A dostala som sa do tej miestnosti, kde som ich videla minule, v črepníkoch pestuje konope a mala tam desať balení Modafenu. A hovorili aj o nejakom efedrine. Nedáva mi to celé zmysel… Voľačo sa tu deje!“ vzrušene som hovorila.
„Niki, dohodli sme sa, že to necháš tak, nie?“ hovoril pokojnejšie.
„Áno, ja viem, ale pochop ma. Ona je zrejme drogová dílerka. Kradne zo školy, aby mohla vyrábať drogy. Toto je závažný trestný čin,“ húdla som si svoje.
„A prečo do toho musíš pchať prsty?“ kýval hlavou.
„Už som sa do toho zamiešala, nenechám to tak,“ neodpovedala som na jeho otázku, ale aj toto mu asi stačilo, lebo mlčal.
Prišli sme k nemu domov. Povyzúvali sme sa, dali sme si dole kabáty a Daniel stále mlčal.
„Ty asi nevieš, do čoho si sa to zaplietla, že nie?“ povedal, keď sme si sadli na gauč a ja som na neho vytrvalo pozerala a čakala, aby niečo povedal.
„Viem, Flóra obchoduje s drogami,“ odvetila som mu sebavedome.
„To nevieš s istotou…“ protirečil mi.
„Čoby nie! Na stole v tom ich pelechu mala niekoľko črepníkov…“ začala som odznova.
„…trávy! Pestuje trávu! Nech ju pestuje, keď rada lieta v oblakoch,“ dokončil za mňa. Ale ten koniec by som ja takto nepovedala.
„Rada lieta v oblakoch? Zarába na tom. Nie som žiadny policajt, ale za toto je basa! A ešte k tomu kradla zo školy. Ako syn rektora by si s tým mal niečo robiť!“ napadlo mi.
„A čo? Mám sa ísť žalovať otcovi? Keď sa ma spýta odkiaľ to mám, čo mu poviem? Vieš oci, ja chodím s jednou prváčkou, len to držíme v tajnosti, aby sme obaja nepoleteli zo školy a inak jedna ďalšia prváčka kradne kyseliny z labáku. Že ju vylúčiš?“ kričal. Ja som s vypúlenými očami na neho pozerala. Takéhoto som ho ešte nezažila.
„Nie…“ hlesla som. Vedela som, že má pravdu.
„No tak už s tým prestaň, nechaj to tak, prosím,“ hovoril už miernejšie a hypnotizoval ma pri tom očami.
Neodpovedala som. Pozerala som pred sebou a premietala si, čo som videla na stole.
„Na čo jej asi je kyselina ortofosforečná? Vyrába sa z toho nejaká droga? A načo jej je desať balení Modafenu. A spomínala aj nejaký efedrin. Nevieš, čo to všetko má byť?“ spýtala som sa ho akoby sa nič nestalo.
„Vyrába metanfetamín,“ odvetil mi jednoducho a pretrel si unavené oči.
„Čo?“ nechápala som.
„Piko…“ vydýchol a nervózne si prehrabol vlasy. „To nie je len obyčajná tráva. Vyrábať to nemôže hocikto… Na výrobu treba pomerne ľahko zohnateľné veci, ale keď piko varí niekto neskúsený, môže to skončiť veľmi zle,“ vysvetľoval mi. Zaujímalo by ma odkiaľ to vie, ale nepýtala som sa ho na to.
„Vau… Martin mal pravdu, tvrdil to isté,“ rozmýšľala som nahlas.
„Okej, prišla si na to. Necháš to už tak?“ dozvedal sa.
„Hej, mám čo som chcela!“ odvetila som, aby bol spokojný. No moja misia ani z ďaleka neskončila. Treba to oznámiť Petrovičovej. V stredu po prednáške som jej to chcela povedať.
Potom sme sa najedli a napadlo mi, že som sa ho ani neopýtala ako skončilo to jeho stretnutie.
„Daniel a ako dopadlo to stretnutie za dizertačnú prácu?“ spýtala som sa ho.
„Nie najslávnejšie… Neviem, či som ti spomínal, že dizertačku píšem u Petrovičovej. A zatiaľ, čo som jej doniesol návrhy, o čom by som písal, všetky zamietla a povedala, že je maximálne neodborný materiál. Myslel som si, že ju na mieste zabijem,“ šomral.
„To ma mrzí. Petrovičovci sú jednoducho hrozní ľudia!“ podišla som k nemu a sadla som si mu do lona a začala sa mi hrabať vo vlasoch, aby som ho utešila.
„Ach… Toto je také príjemné,“ zavzdychol Daniel.
„Nemyslime už na školu, na drogy a všetky tie nepríjemné veci,“ šepkala som mu do ucha.
„Práve som si uvedomil, že dneska som ťa ešte ani nepobozkal,“ povedal a okamžite sa to rozhodol napraviť. Chytil ma hlavu do rúk a jemne ma začal bozkávať. Nikdy ma neprestane baviť bozkávať ho. Pomaly pridával na intenzite. O chvíľu sme sa ocitli na jeho sedačke. Ja som ležala pod ním a on ma celou svojou váhou držal zakliesnenú. Nieže by som bola chcela ujsť, no aj tak sa uistil, aby som nezdúchla. Mala som na sebe hrubý sveter, z ktorého ma šmahom ruky zvliekol a tak som sa pred ním ocitla už len v tielku. Ja som mu zvliekla jeho typickú bielu košeľu a spomenula som si na naše zoznámenie. Asi v takejto polohe som to zaspala.
„Teraz by som podľa tradície mala zaspať,“ vyriekla som pomedzi bozky.
Daniel sa zasmial. „Len to nerob, prosím,“ vydýchol mi do pier a bozkával ma ďalej. Tak sme teda pokračovali. Rukami som obkresľovali Danielove svaly, najradšej som mala jeho ramená, ktoré mi prišli byť také silné.
„Tak strašne ťa milujem,“ povedal mi.
„Aj ja ťa milujem,“ odvetila som mu.
Zbavil ma aj tielka. Začala som sa červenať. „Si krásna,“ ubezpečil ma, keď zbadal ten ostych v mojej tvári. Bozkával ma úplne všade. Bola som tak nenormálne vzrušená z dotyku je rúk, zo všetkého čo so mnou robil. Ale zároveň som cítila, že na toto ešte nie som pripravená.
„Daniel… Daniel…“ začala som ho od seba odtláčať.
„To nič, chápem to,“ vyriekol a stiahol sa. Nechcela som, aby ma púšťal, len na sex som sa ešte fakt necítila.
„Prepáč, ja som…“ začala som habkať.
„To je v poriadku. Urobíme to, keď to ty budeš chcieť,“ povedal mi a bozkal ma do vlasov.
Mala som toho najdokonalejšieho priateľa, prišla som na závažný trestný čin, všetko bolo super. Ani som len nevedela, že koniec je tak blízko…
Komentáře
Přehled komentářů
Ahoj, tvoju tvorbu čítam už dlhšie :) Páčia sa mi tvoje príbehy, tak ma napadlo, že ti pošlem jednu stránku, kde viacero ľudí uverejňuje svoje poviedky. Možno by si rada počula aj názory druhých ľudi z tejto "branže" :D A predsa len je to zdravia konkurencia, núti to človeka zlepšovať sa :) Ja en tak..ak máš záujem.. http://www.ourstories.cz/ :)
Rada?
(XY, 2. 7. 2014 18:29)