Nevinná - 25. kapitola
17. 12. 2013 – utorok
I keď som dneska bola nútená vstávať už o šiestej ráno, cítila som sa neskutočne oddýchnutá. Po víkende som mala zo seba fakt skvelý pocit. Podala som výkon ako nejaká agentka 007. Zistila som veci na Flóru, ktoré ju potopia. Nemyslite si o mne, že som zlomyseľná a že mi od začiatku išlo o to, aby som dostala Flóru preč. Vôbec nie. Veď som sa s ňou dokonca chcela skamarátiť. A potom to šlo samo. Sama sa predo mnou usvedčila a je už len na mne, čo spravím s tou hŕbou informácií, ktoré o nej mám.
A výkon ako spomínaná agentka som musela podať aj pri dnešnom obliekaní. Vonku bola ešte úplná tma a ja som nemala dovolené odťahovať záves, čo by mi aj tak nepomohlo, či zapáliť aspoň malú lampičku v izbe. Moje drahé spolubývajúce by ma asi zabili a pochovali na internátnom dvore, kam by mi na hrob chodili srať mačky.
Pamätáte sa, ako som na začiatku roka spoznala Flóru. Práve ona ma doviedla na prednášku, na ktorú som išla aj dnes ráno. Keby som len bola vedela, že tá blonďavá hlava, ktorú som nasledovala, ukrýva návod na prípravu metanfetamínu. Aj tak by som ju bola nasledovala. Mám to v náture. Fakt som mala ísť na policajnú akadémiu. A síce. Tí policajti nič nevyriešia. Preto som sa aj toto rozhodla riešiť sama. Oznámiť som im to plánovala až keď by k tomu prišli ako k vyriešenému prípadu. A myslím, že tento prípad sa pomaly blíži ku koncu.
„Takže toto je naša posledná prednáška. Verím, že ste si z nej aspoň niečo zobrali. Na dnešnej prednáške si ešte povieme niečo o…“ a tak som vypla mozog a začala sa obzerať po miestnosti a hľadať moju obľúbenú Flóru.
„Vidíš niekde Flóru?“ spýtala som sa Martina.
„Ee,“ odvetil mi a ďalej sa sústredil na Pavloviča.
Sedeli sme celkom vzadu, netuším, ako sa mi Martina podarilo presvedčiť, ale uznala som, že odtiaľto budeme mať najlepší výhľad na každého.
Vrzli dvere a dnu sa vovalili Flóra a Adriana. Každý sa pozrel ich smerom, len Pavlovič sa neunúval a pokračoval ďalej monotónnym hlasom. Hrabali sa dozadu, napokon si sadli jednu radu pred nami. Nikto v nej nesedel. Celkovo bolo na prednáške málo ľudí. Niektorí si asi spravili predĺžené prázdniny.
Celý čas som sledovala Flóru, či neurobí nejakú podozrivú vec. Mala som pocit, že vie, že ja niečo viem, a tak si len svedomito robila poznámky z Pavlovičovej prednášky. Konečne niečo! Flóre pípla správa. Pozrela ju, bleskovo aj s Adrianou vyskočili a vyšli z miestnosti. Pozrela som na miesto, kde sedela Flóra. Mobil si nechala na zošite. Rýchlo som sa poň načiahla. Bol to iPhone. Pokúsila som sa ho odblokovať. Samozrejme, že bol na kód. Ja som však nemala toľko času, aby som vyskúšala niekoľko tisíc možných štvorčlenných kombinácií. Našťastie mi niečo napadlo. Raz som u Peťa pozerala jedno video. Ako odblokovať iPhone bez kódu. Nikdy som to však neskúsila. Ale ta pokus to stálo. Na nejaké tri sekundy som chytila stredný gombík. Na obrazovke sa mi zjavil nápis Voice control. Čo najtichšie, no najzrozumiteľnejšie som povedala „Call iPhone.“ Začalo sa vytáčanie. Potom som rýchlo vybrala SIM kartu. A v tom sa mi na obrazovke objavili Flórine kontakty. Podarilo sa. Rýchlo som vošla do jej správ. V najnovšej správe sa písalo: Som pred budovou. Mam aj prachy. Bolo to od Doda. Takže nakoniec predsa len niečo dali Dodovi, ktorý nemal predtým peniaze. Prečítala som si aj ďalšiu správu: Nikola nieco vie, treba ju odstranit! Toto bola správa od Maxa. Odkiaľ poznal moje meno a prečo Flóre písal o mne správu?! Oni skutočne vedia, že ja viem, čo robia. Strašný prúser. Stihla som si prečítať ešte jednu správu: Zajtra! A to bolo všetko. Žiadny podpis, nič. Číslo bolo neznáme. Ďalšie správy som už radšej nečítala, bála som sa, že ma Flóra nájde s jej mobilom v ruke. Tak som rýchlo vložila SIM kartu späť do mobilu a položila ho na pôvodné miesto. O pár sekúnd na to sa vrátila Flóra s Adrianou. Mala som veľké šťastie. Sadli si na miesto a to, že som sa Flóre hrabala v mobile si nevšimli.
Ďalšiu prednášku sme mali Antropológiu. Našťastie sme ju nemávali s Danielom, ale s Hrušovským. Nedokázala by som sa sústrediť, keby nám prednášal Daniel.
„Dneska vás dlho nezdržím, len si povieme termíny skúšok a aby som nezabudol, semináre tento týždeň nie sú. Ani skupina s magistrom Hanzelom nebude mať seminár,“ oznámil nám Hrušovský. Potom nám nadiktoval zopár termínov, na ktoré sa neskôr budeme môcť nahlásť v AIS-e a to bola celá dnešná prednáška. Super!
Dneska som už nemala ďalšie hodiny. Pomyslíte si, mohla som ísť domov spať. Ale prd! Musela som sa učiť, keďže zajtra máme posledný seminár s Draculom Petrovičom a ako sa mi povyhrážal, istotne si ma preklepne.
Na intrák som prišla už o pol dvanástej. Ešte ani obed nevydávali, tak sa priznávam, na chvíľu som si zdriemla. Prebrala som sa až o jednej na buchot Kiky a Bianky, ktoré sa vracali zo školy.
„Jaj, zase spíš?“ zasmiala sa Bianka. Mala som jej sto chutí dať po tej zmaľovanej papuli.
„Vstávala som o šiestej,“ odsekla som jej a posadila som sa na posteli.
„My vieme, tiež sme sa zobudili,“ papuľovala mi Kika.
Ja som len pozrela k nebu. Už sme sa jedna pred druhou neunúvali predstierať priateľstvo. Nenávideli sme sa a basta! Tak som sa radšej pobrala na obed, cigáni mi v bruchu už totiž poriadne vyhrávali.
Celé poobedie som strávila učením. Ale musela som sa odpratať do učebne, lebo moje drahé spolubývajúce sa rozhodli pozerať film názvom Zubatá vagína! Nič horšie si už vybrať vážne nemohli. V študovni sa prestriedalo niekoľko ľudí. Každý z nich tam dobehol maximálne na hodinku, no ja som tam trčala do večera. Stretla som tam aj jedného milého Srba, s ktorým sme v rámci prestávky v učení aj pokecali. Písal si tam učiteľský denník, či ako sa volá tá kravina, ktorú všetci tretiaci učitelia vypĺňajú a ja som sa mu posťažovala na Petroviča a na to, čo ma čakalo na druhý deň.
Bolo kúsok pred ôsmou a ja som si uvedomila, že som hladná. Bufet bol otvorený do ôsmej. V študovni už nikto nebol, tak som si tam pokojne nechala knihy, kto by už kradol knihy (?!) a utekala som do bufetu.
„Ideš v poslednej chvíli,“ zasmiala sa krátko-vlasá šedivá bufetárka. Milá žienka.
„Ja viem, prepáčte. Neuvedomila som si, koľko je hodín,“ vysvetlila som jej.
Napokon som si kúpila Bebe a ľadové kakao. Milovala som ľadové kakao.
Ako som tam vychádzala z bufetu, zazrela som blonďavú hlavu. Môžete hádať, komu patrila. Flóra! V našom intráku! Čo tu tá suka robila!? Priblížila som sa pomaly jej smerom. Stála na vrátnici a rozprávala sa s nejakým chalanom, ktorého som poznala len z videnia z intráckych chodieb. Párkrát sme sa stretli aj v kuchynke, stále dačo varil. Mal polodlhé vlasy stiahnuté do copu a tunel v uchu. Bol celkom namakaný. O niečom s Flórou živo diskutoval.
„… ja neviem. Nikdy som to neskúšal,“ začula som chalana.
„Neviem, koho by som sa mala spýtať,“ vzdychla si Flóra.
„Ja ti neporadím, soráč,“ odvetil chalan, „mal by som ísť,“ dodal a potom sa narýchlo rozlúčili. Flóra mu ešte dačo vložila do rúk. Isto to bola nejaká „hračka“ na zlepšenie nálady.
Flóra vyšla z intráku. Rozhodla som sa ísť za ňou. Mala som na seba len tenkú mikinu a papuče, ale neodolala som nenasledovať ju. Okrem toho som so sebou vláčila Bebe a ľadové kakao. Ako vyšla z brán intráku, zabočila doprava. Tadiaľ som chodievala na zastávku každý deň. Prešli sme popri Pedagogickej fakulte a knižnici. Flóra prudko zastala. Ja som bola za ňou asi desať krokov a nemala som sa kam skryť, aby ma nezbadala.
„Ty ma prenasleduješ!“ skríkla po mne. Zľakla som sa jej. Oči jej horeli hnevom.
„Ja? Nie… Išla som prejsť,“ zahabkala som a červenala som v tvári.
„Jasné, v papučiach a s jedlom v rukách,“ odvrkla mi.
Ja som mlčala a nevedela, čo robiť.
„Čo odo mňa chceš?“ vyštekla po mne po chvíli.
„Nič…“ odvetila som prirýchlo.
„Ale no tak Nikola… Nehrajme tu nečisté hry. Obe vieme, že ty niečo tušíš. Otázne je len, čo to je,“ hovorila a pomaly sa ku mne približovala. Srdce mi bilo ako splašené.
„Čo viem?“ spýtala som sa ako najväčší idiot pod slnkom. Flóra sa hystericky rozosmiala.
„No tak… Povedz mi to!“ vyzvala ma!
A v tom som si uvedomila, že tá, ktorá by mala mať navrch v tomto „súboji“ som ja! Prečo by som sa mala báť? Nech sa bojí ona! Ona je tu tá, čo obchoduje s drogami. Ona je tá, čo má prúser ako hrom!
„Fajn…“ spravila som dramatickú pauzu. „viem, čo robíš na Cabajskej. Všetko som videla. Videla som aj to, ako si ukradla zo školy tú kyselinu,“ povedala som a zrazu som sa jej už vôbec nebála. Zato Flóra zbledla.
„Takže to vieš,“ vydýchla. „otázne zostáva len to, čo s tým mieniš robiť,“ pokračovala a sebavedomie sa jej vracalo.
„No…“ zneistela som. Nemala som to celkom domyslené.
Flóra sa ku mne priblížila na dĺžku niekoľkých centimetrov a povedala: „Na tvojom mieste by som si to veľmi dobre rozmyslela, lebo by si mohla pochodiť veľmi zle!“
Flóra sa mi normálne vyhrážala. Po tomto svojom teatrálnom výstupe do mňa sotila, moja večera popadala na zem, neohrabane som ju pozbierala a behom som sa vzdialila od Flóry, ktorej pohľad som cítila na chrbte. Vedela, že ma vydesila. Osoba, ktorá má pod palcom nejaký drogový gang… Toto je veľa aj na mňa. Čo ak by prišla na to, že mám niečo s Danielom? Nemala by problém zistiť takéto informácie.
Vrátila som sa do študovne. Sedelo tam jedno dievča a písalo si učiteľský denník. Ja som si sadla späť na svoje miesto v zadnej lavici a tvárila som sa, že sa učím. No pritom som rozmýšľala nad tým, čo sa práve stalo. Flóra sa mi vyhrážala. Čo by mi asi tak mohla spraviť? Nebála som sa ani tak o seba, ako o Daniela. Keby prišla na to, že mám s ním pomer, letel by zo školy, aj keď je to rektorov syn. Musím s tým prestať. Flóru aj celý jej gang nechám na pokoji. Nech si pre mňa za mňa podmania aj celú Nitru. Ja sa do toho už viacej miešať nebudem!
Flora=svina
(Lina, 19. 7. 2014 19:21)