Nevinná - 26. kapitola
18.12.2013 – streda
Posledný deň v škole pred prázdninami! A tiež deň Danielových narodenín! A, žiaľ, deň veľkého skúšania u Petroviča! Pomer dobrého zlého bol celkom fajn. 2:1. A na Petrovičovu hodinu som sa učila fakt veľa, verila som, že to zvládnem. Možno len o chlp, ale zvládnem.
A teraz vám možno napadlo, ako som sa trápila s darom pre Daniela. Ale mala som pre neho pripravené veľké prekvapko. Zatiaľ to neprezradím ani vám. Prekvapte sa aj vy!
Prednáška s Petrovičovou nebola dlhá. Povedala nám len, na čo sa máme zamerať pri učení sa na skúšku, mala dobrú náladu. Potešilo ma to, lebo Daniel mal ísť dneska k nej na konzultáciu kvôli svojej práci.
Keďže som nerátala s tým, že prednáška bude trvať len desať minút, musela som ďalších dvadsať čakať na autobus. Vonku bola strašná zima, a preto som sa rozhodla, že počkám vo vestibule a von vyjdem až v hodine dvanástej. A tak som si sedela vo vestibule, snažila sa pripojiť na školské wifi a Facebookom si spríjemniť čakanie.
V tom som spozorovala ako sa ku mne blíži Flóra. Sadla si na opačný koniec lavičky, kde som sedela ja a len tak tam sedela. Mala už na sebe kabát, čiapku, šál aj rukavice. Svoje zbytočnosti hodila na stôl a len tak čumela pred seba. Len včera sa mi vyhrážala a teraz na mňa ledva pozrela. Po chvíli jej zazvonil mobil, niečo doň štekla, myslím, že to bolo niečo ako „Nestresuj!“, postavila sa a odišla. Všimla som si, že si na stole nechala jednu zo zbytočností. Bol to enormne veľký zväzok kľúčov. Najviac ma na ňom zaujala veľká drevená kľúčenka, vyzeralo to trocha ako vreckový nožík. Schmatla som kľúče a bežala za ňou.
„Flóra, zabudla si si toto,“ povedala som jej, keď som ju už vonku na schodoch dobehla.
„Ach, ďakujem,“ zareagovala vôbec nie prekvapene, vzala mi kľúče z ruky a kráčala ďalej. Bolo to fakt čudné.
No a nadišla najviac obávaná chvíľa v mojom živote. Posledného semináru s Petrovičom som sa bála asi stokrát viac ako maturity s biológie. Bolo mi zle, nevoľno, celý deň som ledva niečo zjedla. Bolo mi na grc zo všetkého. Sama sebe som si nahovárala, že sa nemám čoho báť, veď som sa predsa učila. Potom moje negatívne mysliace ja prehovorilo a presviedčalo ma o tom, že Petrovič ma nemá rád a nenechá ma prejsť ani keby som mu odrecitovala celú jeho knihu. Recitovať som ju, samozrejme, ani nevedela. Neznášala som sa učiť veci naspamäť.
Vošli sme do triedy. Ako vždy, sadla som si do poslednej lavice vedľa Moniku. Monika vyzerala celkom v pohode. Myslím, že sa ani nebála. Ó, bodaj by som bola mala jej chladnú hlavu. Vzala som do ruky papiere, z ktorých som sa učila, knihu do konca semestra nikto neobjavil, a snažila som si ešte dačo zopakovať. Vedela som, že je to už zrejme márne, ale čo ak ma Petrovič zbadá študovať a uzná, že som snaživá a nechá ma prejsť?
„Študovať ste mali doma!“ zareval do triedy. Tak a mám to! Namiesto uznania, že sa učím ma zvozí. To je čistý Petrovič.
„Takže ako som pred týždňom povedal, dneska vás vyskúšam zo všetkého, čo sme preberali na seminároch. Budem vás vyvolávať náhodne, poviem vám názov učiva a vy mi poviete všetko k nemu, čo viete. Ak dneska neuspejete, nebudete pripustení k písomnej skúške a predmet budete musieť prenášať do druhého ročníka,“ začal sa nám vyhrážať. V tvári som očervenela a musela som si rukou podoprieť hlavu, lebo mi bolo akurát tak na odpadnutie. Aj keď technicky vzaté, nie je možné odpadnúť v sede, no cítila som sa hrozne malátna.
„Začnime, pán Repka,“ povedal prvé meno. Spolužiak, ktorý sedel predo mnou sa narovnal. „povedzte mi všetko, čo viete o Fyziológii rastlín,“ prikázal mu Petrovič. Repka bol chalan, ktorý nikdy poriadne učivo nevedel, ale Petrovič ho ani raz nezvozil ako mňa. Na rozdiel od Repku, ja som učivo ovládala, len Petrovič si z nejakých neznámych dôvodov myslel, že to neviem. Nakoniec chalan prešiel, Petrovič ho ešte aj pochválil. Ja by som ho bola poslala kade ľahšie. Potom odpovedala Monika. Keďže sme sedeli vzadu, veľa vecí odkukala z papiera a nakoniec prešla. Po Monike odpovedala jedna baba, tuším sa volala krstným menom Silvia a jej povedal, že to bolo nedostačujúce. Bolo mi jej hrozne ľúto. Povedal jej, aby si vzala veci a na skúšku sa neunúvala chodiť. S plačom sa postavila a odišla. Ja som stále čakala. Čakala som, kedy s odporom vyriekne moje meno a potom mi dá tú najotrasnejšiu tému. Všetci doodpovedali. Len ja nie. Okrem Silvii vyhodil ešte jedného chalana. Ten to bral hrdinskejšie.
„Tak a zostala nám tu ešte slečna Brezováková. Najlepšie na koniec!“ povedal ironicky. „Vaša téma je Rozmnožovanie buniek,“ vyriekol môj verdikt smrti. Pamätala som si, že som z toho už odpovedala na seminári. A aj z prednášky som si to pamätala. Celkom ma téma potešila. „Tak začneme ešte dnes?“ vytrhol ma z mojich spomienok.
„Áno, iste. K rozmnožovaniu buniek dochádza amitózou, čo je priame delenie buniek. Vtedy vznikajú dve dcérske bunky a mitózou, čo je nepriame delenie,“ začala som celkom sebavedomo. Presne takto to voľakedy povedala aj Monika a ju za to pochválil. Mne len naznačil, aby som pokračovala ďalej. „G1 fáza je presyntetická a tvorí asi 30-50%. V tejto fáze hovoríme o kľudovom období. Ďalej nasleduje S fáza, to je presyntetická fáza… Teda syntetická, pardon,“ zahabkala som sa a ucítila som jeho vražedný pohľad. „A zostáva nám ešte G2 fáza a tá je postsyntetická,“ povedala som, keď ma zastavil.
„Slečna Brezováková!“ oslovil ma teatrálne. „prečo sa neučíte? Toľkokrát som nad vašou nevedomosťou zažmúril obe oči!“ O čom to do pekla hovorí?!
„Ja sa učím,“ odvetila som mu.
„Neučíte! Aspoň neklamte! Povrchne ste si to možno raz prečítali. Ale uvedomte si, už nie ste na strednej škole! Tu sa treba učiť a vy to, žiaľ, nerobíte!“ čím ďalej, tým viacej zvyšoval hlas.
„Učím sa. Raz som sa pomýlila a hneď som sa aj opravila,“ skočila som mu do reči a bránila som sa.
„Nielenže klamete, ale ste aj drzá! Ja som sa s takouto študentkou ešte nestretol!“ štekal po mne. Ja som neverila vlastným ušiam. Som drzá, lebo sa bránim?! To snáď nemyslí vážne!
„Na skúšku sa neunúvajte chodiť! Tu ste skončili!“ dokončil a mne do očí nabehli slzy. On ma nenechá prejsť!
Ostatným ešte voľačo povedal, zaželal mi pekné Vianoce a ja som ako v tranze kráčala k východu. Chcela som sa pri ňom ešte pristaviť a poprosiť ho, či by som nemohla odpovedať znova. Pri jeho stole sa nakláňala Flóra a niečo mu dôležito šeptala. Nepočula som, čo. Keď ma zbadala, že som stále tam, odišla.
„Docent Petrovič,“ oslovila som ho nesmelo.
„Slečna Brezováková, šetrite energiu, ani sa neunúvajte!“ odvrkol mi a začal si brať veci zo stola.
„Ja som sa naozaj učila. Veľa som sa učila. A pomýlila som sa raz a následne som sa hneď opravila, nemyslím si, že ste ma ohodnotili spravodlivo,“ povedala som mu a snažila som sa pôsobiť čo najmenej drzo.
„Vážne? Ak si to skutočne myslíte, požiadajte o dekanské preskúšanie. My sa už nemáme o čom baviť,“ zavŕšil nás rozhovor a naznačil mi, aby som opustila triedu, že by chcem aj on odísť.
So slzami v očiach som kráčala po dlhej chodbe plnej počítačov. Bola tam tma. Prežila som celý semester teroru a teraz pár dní pred Vianocami spraví toto? Mala som chuť kričať, plakať. Všetky negatívne emócie sa vo mne pozbierali a boli nasmerované proti Petrovičovi. Dostala som sa pred budovu školy. Nikto tam nebol. Na konci parkoviska stálo jedno auto, ale nebol to Danielov Ford. Boli sme dohodnutí, že pôjdeme spolu k nemu po škole. Z očí sa mi pustili dva vodopády sĺz a silný studený vietor, ktorý vonku fúkal len znásoboval moju bolesť. Stála som pred školou ako najväčší neborák a nevedela, čo si počať. Po desiatich minútach čakania som vybrala z vrecka mobil, že zavolám Danielovi. V tom sa z auta stojaceho na konci parkoviska vynorila postava. Podľa chôdze som usúdila, že to je Daniel. Pohla som sa jeho smerom a bez slov som ho objala.
„Niki…“ prekvapeno vyriekol a pritúlil si ma k sebe. „Čo sa deje?“ prehovoril.
„Petrovič…“ vzlykla som pomedzi slzy. „nenechá ma prejsť, vyhodil ma zo semináru,“ posťažovala som sa mu a pustili sa mi nové vodopády sĺz.
„Čože? Ten chlap je debil… Je mi to hrozne ľúto,“ hladil ma po vlasoch. „Poď do auta, je tu zima,“ povedal po chvíli a viedol ma k neznámemu autu.
„Čie je to auto?“ spýtala som sa ho, keď sme sa usadili v hnedo-bordovom Range Roveri. Voňal novotou.
„Moje. Od rodičov darček, pamätáš?“ odvetil mi a naštartoval. Motor zapriadol a pomaly sme sa zaradili do premávky.
„Kazím ti narodeniny. Zavez ma na intrák a choď oslavovať niekam von s kamarátmi,“ povedala som mu, keď sme sa viezli okolo môjho internátu.
„Neblázni. S nikým nechcem byť viacej ako s tebou,“ pohladil ma po tvári, z ktorej stále stekali slzy. Nevedela som sa upokojiť.
Prišli sme k Danielovi. Celá rozochvená som sa zvalila na jeho pohovku a zaborila som uplakanú tvár do jedného z troch vankúšov. Následne som si uvedomila, že ho zasviním roztečenou riasenkou, ale keď som ho odtiahla, už mal na sebe čierne fľaky.
„To nič…“ hodil rukou a bozkal ma do vlasov.
„Si hladná?“ spýtal sa ma, keď sa motkal v kuchyni. Ja som len pokývala hlavou, že nie a tak si prišiel ku mne sadnúť.
„Čo ti povedal ten somár?“ spýtal sa ma, keď som sa o neho oprela a on sa mi hrabal vo vlasoch. Bolo to neskutočne upokojujúce.
„Že som sa nič neučila a ak aj niečo, tak len povrchne. Nech sa neunúvam chodiť na skúšku…“ odvetila som mu a pomaly prestávala plakať.
„Je to debil… Kto to vie lepšie od teba?!“ šomral tiež.
„A ako dopadlo tvoje stretnutie s Petrovičovou?“ spýtala som sa ho. Spomenula som si, že ona mala dobrú náladu. Dúfala som, že aspoň Daniel mal šťastie.
„Na hovno… Nový návrh zotrela zo stola a povedala mi, že neprinášam žiadne nové nápady,“ odvetil znechutene.
„Ja by som tých Petrovičovcov aj…“ radšej som nedopovedala. Bola som zúrivá, nahnevaná, smutná v jednom.
Pomaly som sa upokojila a uznala som za vhodné dať Danielovi môj dar.
„Takže, dneska máš 26 rokov. Nejako mi starneš,“ začala som vtipom, „všetko najlepšie!“ vlepila som mu bozk a z tašky vytiahla zrolovaný výkres veľkosti A3.
„Ďakujem,“ usmial sa na mňa, „papier sa vždy zíde,“ skonštatoval, keď rozroloval papier.
„Tvoj dar ešte nie je úplný. Pamätáš sa, ako sme sa rozprávali o tom, že ja nič neviem, keď sme boli na chate?“ spýtala som sa ho.
„Jasné,“ odvetil a čakal, čo bude nasledovať.
„Tak niečo predsa len viem. Celkom pekne kreslím a dnes ťa nakreslím. Chcela som ťa nakresliť už skôr, len som si uvedomila, že o tebe nemám žiadnu fotku, z čoho by som odkresľovala a ja z pamäti kresliť neviem,“ vysvetľovala som mu.
„Takže ti dnes budem robiť modela?“ spýtal sa so smiechom.
„Presne,“ prikývla som.
„Okej, tak dnes budem mať na sebe len toto,“ predniesol dramaticky a chytil si retiazku, ktorú vždy nosil. Snažil sa sparodovať Rose z Titanicu.
„Akty nekreslím!“ zahriakla som ho s úsmevom a on sa tváril smutne.
Kreslenie obrazu trvalo napokon viac ako dve hodiny. Kreslila som ho v póze, kde sedel opretý v kresle a usmieval sa od ucha k uchu ako mesiačik veď viete kde.
„Hotovo!“ zvolala som, keď som dotieňovala jeho líce.
Daniel pohotovo vyskočil z kresla a utekal sa pozrieť na svoj dar.
„Ty kokso, Nikola! Ja som nevedela, že ty si druhý Picasso!“ vypľul zo seba a preniesla som sa aj cez divné oslovenie.
„Páči?“ spýtala som sa ho.
„Jasné! Je to super,“ prikyvoval a pozeral si obraz zo všetkých strán. „Ešte si prosím venovanie,“ dodal o chvíľku.
Pre môjho milovaného Daniela od Niky
Večer sme si dali ešte tortu, ktorú doniesol Daniel od mamy z reštaurácie. Bola dokonalá! Malinová torta s fondánom na vrchu. Existuje niečo dokonalejšie?!
Odpoveďou na predošlú otázku je, áno, existuje. Nadržaný Daniel, ktorý sa však drží späť, lebo jeho frajerka z neznámych dôvodov nechce prejsť na ďalšiu métu. Tak sme sa v posteli len maznali a jeden druhému vyznávali lásku. Bola by som sa smiala sama na sebe, keby som sa bola videla pred niekoľkými mesiacmi. Nikdy som si nepripadala ako romantický typ. Ale Daniel tú romantičku vo mne prebudil.
Boli tri hodiny v noci a ja som nedokázala spať. Daniel odfukoval, jednu ruku mal prehodenú cez môj pás a ja som len pozerala do stropu, na ktorom boli malé bodky, ktoré mali zobrazovať akože hviezdy. Ak som aj na chvíľu zaspala, snívali sa mi hrozné veci. Najmä o Petrovičovcoch. Ako na mňa plešatý kričí, ako ma oranžovo-vlasá oblieva kyselinou, ktorá mi znetvorí tvár. Fakt otrasné sny… Bola to predtucha niečoho hrozného!
Veľká katastrofa už v budúcej kapitole! Máte sa na čo tešiť!! :)
Komentáře
Přehled komentářů
tak tento koniec ma šokoval... som yvedavá, čo bude... rýchlo ďalšiu kapitolku prosíím
chuda Niki
(Lina, 26. 7. 2014 19:54)tej Niky je mi vážne ľúto... :( a som zvedavá, čo zlé sa stane v nasledujúcej casti, ked mala tú zlu predtuchu :/ nech uz je! :)
:O
(Alenka, 27. 7. 2014 19:54)