Nevinná - 27. kapitola
19. 12. 2013 – štvrtok
Prebudila som sa ako živá mŕtvola. Z postele ma vytiahli len Danielovi výhražné slová o tom, ako mi príde dať dvadsaťpäť po zadku, ak sa okamžite neprídem naraňajkovať. Hneď po zobudení mi nikdy nechutilo jesť, a aj keď ma maximálne vzrušovala predstava, ako mi Daniel búcha po zadku, premohla som sa a slimačím tempom som sa doplazila do kuchyne.
„Ty si nezmar,“ precedila som pomedzi zuby, keď som uvidela plný stôl jedla. Nejdem vám opisovať, čo všetko tam bolo… Bolo tam jednoducho všetko, čo ľudia jedávajú na raňajky.
„Pre moju princeznú kráľovské raňajky,“ predniesol a odsunul mi stoličku.
„Koľko je vlastne hodín?“ spýtala som sa ho.
„Deväť,“ odvetil a položil pariaci čaj predo mňa.
„To si ma mohol nechať spať ešte,“ odvrkla som a rozhliadala som sa, z čoho si zobnem.
„Ešte s tebou mám na dneska plány,“ povedal tajomne a zaškeril sa.
„Hmm… Chceš si ma užiť pred Vianocami?“ zasmiala som sa. Boli sme dohodnutí tak, že 26. decembra k nám Daniel príde ja ho doma predstavím. Moji rodičia aj tak nevedia, že je to zakázaný vzťah a od budúceho semestra, ktorý začína už vo februári, to bude jedno. Vtedy bude už náš vzťah dovolený.
„Nezapneš telku? Je tu ticho,“ prehovorila som, keď som sa začala napchávať a zdalo sa mi, že cmagocem príliš hlasne a Daniel to počuje.
„Iste,“ odvetil a vyskočil. Vzal si ovládač k sebe a ja som naťahovala krk, aby som niečo od kuchynského stola videla.
„TA 3? Vážne?“ zazrela som na neho.
„Som rád v obraze,“ odvetil a tak som sa zmierila s tým, že dnes ráno Disney Channel kukať nebudem.
„…šokujúca správa z Nitry. Len osemnásťročná študentka z Nitry, Nikola B. mala brutálne zavraždiť dvoch svojich vyučujúcich v skorých ranných hodinách…“ začula som z televízie. Vyľakane som pozrela na Daniela, ktorý vyvaľoval oči na mňa. Redaktorka stála pred hlavnou budovou UKF a tvárila sa nenormálne vážne. „… podľa správy z miesta činu ich mala podrezať malým vreckovým nožom. Práve na tomto noži sa našli odtlačky podozrivej.“ Hovorila redaktorka ďalej. „…včera mala s docentom Petrovičom spor. Pochopila by som, prečo to spravila,“ prehovoril niekto. Bola to stopercentne Flóra. Obraz okolo tváre mala síce rozmazaný, ale nebol problém ju spoznať. Obraz prepol na môj internát. „…nie, na izbe sa neukázala od poobedia. Veľakrát sa stalo, že tu nespala. A mali sme s ňou kopu konfliktov,“ prehovorila Bianka, ktorá bola zamaskovaná rovnakým spôsobom. Neverila som, čo práve vidím. Zažmurkala som a verila som, že keď otvorím oči, zistím, že sa mi to len zdalo… Nestalo sa. Na obrazovke sa objavil rektor univerzity, ktorý rozprával o tom, že toto sa ešte na našej škole nikdy nestalo.
„Daniel…“ vydýchla som a čakala som na jeho reakciu. Bez slova zízal na telku a nevedel, čo povedať.
Obaja sme tam len tak sedeli a čumeli pred seba. Ocitla som sa v nejakej nočnej more? Sníva sa mi to? Som v pekle? Čo sa to deje?
„Daniel!“ oslovila som ho zase. „Ty… Ja dúfam, že ty tomu…“ habkala som a snažila sa upokojiť sa aj keď sa to nedalo.
„Nie… Nie!“ skríkol. „Ani na chvíľu mi nenapadlo, že by to mohla byť pravda,“ odvetil a pozeral sa mi do očí.
„Čo? Čo? Čo je toto? Čo budem robiť?“ začali mi tvári stekať slzy. Daniel vyskočil na nohy, on sa už dostal zo šoku a kľakol si predo mňa.
„Niki, zvládneme to, ty si to nebola. Ako to len mohli hodiť na teba? Zato, že si sa párkrát pochytila s Petrovičom?!“ krútil hlavou a hladil ma po tvári.
„Len včera som sa s ním pochytila, aj to kričal len on na mňa,“ vysvetľovala som mu.
Daniel mlčal, oči mu horeli. Zrejme veľmi silno o niečom uvažoval.
„Flóra! V utorok sa mi vyhrážala, že ju mám nechať na pokoji, inak sa mi stane niečo zlé!“ skríkla som po chvíli.
„Flóra!“ skríkol Daniel. „Musíme zmiznúť. Ak je pravda všetko to, čo si zistila, tá má pod kontrolou všetko. Polícia jej to nedokáže!“ povedal a vyskočil na nohy.
„Kam ideš?“ kričala som za ním stále neschopná sa postaviť na nohy.
„Zbaliť nejaké veci, vziať peniaze!“ odvetil mi a vbehol do spálne.
„To akože chceme ujsť? A prečo aj ty? O tebe nebolo ani slova!“ vbehla som za ním do spálne. On medzitým zvesil obraz, ktorý mu visel nad komodou a tam som zbadala trezor. Netušila som, že on má trezor!
„Áno, stavím sa, že má kade-tade svojich ľudí, ktorí zamecú za ňou špinu, ak nejakú nechala. A tú špinu hodia na niekoho iného. Na teba! A ja ti pomôžem.“ Naťukal kód a otvoril trezor. „Dole v skrini je jedna kožená taška, dones mi ju,“ prikázal mi. Ja som sa pohrabala v skrini a podala mu ju. Začal do nej ukladať peniaze. V živote som nevidela takú sumu pohromade. Len som vyvaľovala oči.
„Daniel, poďme na políciu. Poviem im všetko o tých drogách, všetko, čo som videla na Cabajskej, sú tam dôkazy,“ presviedčala som ho riešiť do zákonnou cestou.
„Stavím sa, že všetko z Cabajskej odpratali, nie je taká sprostá,“ odvetil a začal baliť veci zo skrine.
„Správaš sa akoby si s tým už mal skúsenosti,“ odvetila som mu.
„Môj brat, poviem ti o tom inokedy, nemáme čas teraz,“ zahovoril to.
„Daniel! My sa budem skrývať pred políciou?!“ skríkla som a celé mi to stále nejako nedochádzalo. Nechcela som si pripustiť, že som sa dostala do takýchto problémov, len preto, že som videla niečo, čo som vidieť nemala. Kvôli drogám Flóra zabila dvoch ľudí. Len tak…
„Niki, upokoj sa, obleč sa, musíme odísť,“ prikázal mi, tak som rýchlo na seba nahádzala veci zo včera.
„Daniel! Veď ja alibi mám. Bola som celý čas s tebou,“ napadlo mi, keď sme už takmer odišli z domu.
„Nie sú práve najhodnovernejšie… Povedia, že som ti pri tom pomáhal, lebo som mal spor s Petrovičovou aj ja,“ odvetil mi a kráčal ďalej.
„A teba videl niekto?“ spýtala som sa ho.
„Hej, Hrušovský,“ odpovedal mi a s tým debata a o povedaní pravdy zhasla.
Vyšli sme z domu, viackrát sme sa poobzerali, či tam nikto nie je, ale vonku bola dosť zima, každý bol zalezený v dome.
Nastúpili sme do auta, Daniel hodil koženú tašku na zadné sedadlo a vyštartovali sme.
„Kam vlastne chceme ísť?“ spýtala som sa ho.
„Za mojím bratom,“ odvetil a tváril sa veľmi tajomne.
Na odbúranie napätého ticha som zapla rádio, na všetkých staniciach (!!!) sa hovorilo o mne! Chcela som byť slávna, ale nie týmto spôsobom.
Daniel mi o bratovi nechcel nič povedať.
„Čo ak nás zastavia policajti?“ spýtala som sa ho, keď sme boli už za mestom.
„Nezastavia. Nesmú,“ odvetil a začal nervózne poklepkávať prstami o volant. Pridal plyn. Nové auto fakt super kĺzalo po úžasných výmoľnatých cestách.
„Matúš, mám brutálny malér,“ ozval sa Daniel, keď mu jeho brat zdvihol.
„Tvoja frajerka má malér! Videl som správy, všade o tom hovoria!“ Všetko som počula, mal ho na hlasitom odposluchu. Netušila som, že Danielov brat o mne vie.
„Ideme za tebou,“ oznámil mu Daniel.
„Fajn, vyhnite sa diaľniciam, choďte radšej cez malé dedinky. Tam nebývajú tak často fízli,“ poradil mu Matúš a zložil.
„Toto čo malo byť?“ spýtala som sa ho.
„Nič,“ odvrkol a tváril sa, že sa sústredí na šoférovanie.
Tak sme sa nebavili. Tváril sa akoby bol urazený. Nemal byť na čo. Ja som mala dosť čo robiť so svojím strachom z toho, čo sa dialo okolo mňa. Mala som najmenšiu chuť riešiť urazeného frajera.
Cestovali sme asi dve hodiny a konečne sme došli do Martina. Nikdy predtým som tu nebola. Vôbec som netušila, kde som. Prešli sme aj Martin a zastavili sme sa v nejakých domoch, ktoré boli neďaleko Martina.
„Vystúp,“ prikázal mi, keď som sa nehýbala. Tak som vystúpila, Daniel vzal koženú tašku a za ruku ma viedol k žltkastému domu s malou predzáhradkou.
„Rýchlo poďte dnu,“ prikázal nám Matúš. Veľmi sa podobal na Daniela. Krásu zrejme dedili po mame.
Vošli sme do vkusne zariadeného domu, mal tam sterilný poriadok. V predsienke ma hneď zaujala obrovská fotografia štíhlej, dlhonohej, extravagantne nalíčenej blondínky. Netušila som, kto to je. Vyzuli sme sa a vošli sme do obývačky. Matúš tam mal podobnú béžovú sedačku ako Daniel. Zariaďovali si domy spoločne?!
„Jak ste sa do toho dostali?“ spýtal sa nás, keď si sadol oproti nám. Cítila som sa ako na výsluchu.
Daniel sa nadýchol, že prehovorí, no ja som mu skočila do reči a povedala som: „Tak predovšetkým problém tu mám len ja. Daniel s tým nemá nič spoločné. A po druhé, chcem ísť na políciu a všetko riešiť zákonne.“
„Na políciu slečinka?“ štekol po mne Matúš. Zľakla som sa ho. „Na polícii vyriešia akurát tak hovno! Čo je to za problém?“ spýtal sa ešte raz.
Rozhodla som sa mlčať a nechala som hovoriť Daniela. „Má spolužiačku, ktorá predáva drogy a Niki jej na to prišla. Videla, kde pestujú trávu, videla sklad, videla ju pri predaji. Tá suka sa jej vyhrážala, že sa jej niečo stane a tak zabila jej učiteľa, ktorý bol do toho zrejme tiež zapletený a aj jeho manželku, stačí?“
„To je prúser,“ zhodnotil Matúš. „Na políciu sa vyserte. Musíte sa poriadne skryť, ale zároveň prísť na to, kto ich zabil,“ hovoril Matúš.
„Som si istá, že to bola Flóra,“ nabrala som opäť odvahu prehovoriť pred Matúšom. Síce sa podobal na Daniela, jeho spôsoby určite nezdedil. Tie zdedil asi od otca.
„Tak získaj dôkazy a tie predostri fízlom, inak si v riti! Fakt všetko svedčí proti tebe a ty braček, ak máš rozum, dištancuj sa od toho. Aj od nej. Sorry, zlato, si milá, ale je to tak,“ žmurkol po mne a ja som sčervenela.
„Prestaň ju desiť,“ zazrel po ňom Daniel.
„Ja len vravím veci tak, ako sú,“ odvrkol a zapálil si. V tomto sterilnom byte? Čudovala som sa. Ten chlap bol plný kontrastov.
„Môžem sa spýtať, odkiaľ máš vlastne toľko skúseností?“ spýtala som sa Matúša.
„Bol som v podobných sračkách. Pred niekoľkými rokmi, keď som pracoval v autodielni som videl ako moji dvaja kolegovia zavraždili iného kolegu pre peniaze. A celé to hodili na mňa. Skrýval som sa asi tri mesiace, kým som na nich nenazbieral dôkazy a potom som sám zašiel na políciu,“ prerozprával mi svoj príbeh. „Ale mám pocit, že ty si vo väčších sračkách, jak som bol ja,“ dodal, čo ma nepotešilo.
„Tak to je v riti,“ dostala som sa na jeho nôtu.
„A kde si sa skrýval?“ spýtala som sa ho ešte.
„Kade-tade… Po známych, po rôznych moteloch, kde sa dalo…“ odvetil. Začínal mi byť sympatickejším.
„Dávnejšie si spomínal, že ti niekto pomáhal, kto to bol?“ spýtal sa Daniel Matúša.
„Rišo Villám, súkromný detektív, ktorý kašle na morálku a pre peniaze spraví všetko,“ odvetil a niekam zašiel, „tu je jeho číslo,“ doniesol nám papierik, na ktorý naškrabal číslo. Neverila som, že tie číslice budú čitateľné.
„Ďakujeme,“ poďakoval Daniel.
„Brácho, ja nechcem byť sviňa, ale mali by ste vypadnúť. Za chvíľu zistia, že v tom máš prsty tiež a začnú navštevovať rodiny podozrivých,“ prehovoril vážne Matúš.
„Jasné.“ Daniel vyskočil na nohy a mňa vytiahol tiež.
„Počkajte, dám vám ešte niečo,“ zastavil nás Matúš a opäť tajomne zmizol. Vrátil sa po chvíli s krabičkou v ruke. Až keď prišiel bližšie som si uvedomila, že je to blonďavá farba na vlasy.
„Tie tvoje hnedé vlasy sú dosť nápadné, prefarbi sa, mojej žene tá farba chýbať nebude,“ povedal a podal mi farbu. Takže tá dlhonohá blondína je jeho žena. No mne sa hnusilo, že by som mala mať rovnakú farbu vlasov ako mala Flóra. No čo by som nespravila pre bezpečnosť…
„Daniel, čo budeme robiť?!“ vzlykla som, keď sme boli už hodný kus za Martinom. Nemala som potuchy, kam ideme.
„Niki, neboj sa, vyriešime to. Mali by sme zastaviť a zavolať tomu detektívovi,“ prehovoril.
Zastal na najbližšom odpočívadle a vybral sa k telefónnej búdke.
„Nemuseli sme volať z búdky, veď ja mám mobil,“ povedala som mu, keď už stál pri búdke.
„Nikola?! Ty rozmýšľaš vôbec?! Mobil? Ja som si myslel, že je to samozrejmosť, že ho neberieme so sebou! Daj ho sem!“ začal po mne vrieskať a ja som si uvedomila, že to bolo ozaj hlúpe odo mňa, že som ho vzala so sebou. Je tam predsa nejaký čip, podľa ktorého nás môžu vystopovať. Ale mohol mi to povedať aj jemnejšie. Bez slova som mu podala mobil a on ho hodil o zem. Zabolelo ma srdce, keď sa môj Samsung Galaxy trieštil na drobné kúsky. Radšej som sa otočila iným smerom a nepozerala ako ničí môj mobil.
„Haló, detektív Villám, som Daniel Hanzel, mám vaše číslo od brata, pomáhali ste mu pred niekoľkými rokmi,“ začal hovoriť do telefónu Daniel. Stále som bola k nemu otočená chrbtom, bola som urazená.
„Áno, je to ten prípad,“ odvetil. Žeby Villám už vedel o nás? „nie, ona to nespravila, bola celý čas so mnou,“ vysvetľoval ďalej. „Mohli by sme sa stretnúť?… Výborne. Budeme tam,“ dopovedal a zložil.
„Máme sa s ním stretnúť v Poprade,“ povedal mi Daniel a nevšimol si, že som urazená.
V tichosti som nastúpila do auta.
„Čo ti je?“ spýtal sa ma, keď poprepínal, poprelaďoval celé rádio, ale nenašiel žiadnu jemu vyhovujúci pesničku.
„Nič… Veď ja nerozmýšľam,“ odvrkla som a potešilo ma, že sa konečne stará.
„Ach toto… Niki, bol som rozčúlený. Neber všetko tak tragicky,“ vzdychol.
„Tak ja to beriem tragicky?“ vybuchla som. „Mali sme ísť na políciu, povedať im všetko a nie riešiť to tu na vlastnú päsť!“
„A neriešila si ty náhodou na vlastnú päsť celú tú záležitosť s Flórou a jej drogami?“ rozkričal sa tiež.
„Riešila a pozri ako to dopadlo,“ odvrkla som a drzo mu pozrela do očí.
„Toto tak nedopadne, na toto sme dvaja!“ presviedčal ma.
„Ja som ti o tom hovorila aj vtedy, dokonca v tom išiel aj Martin, tiež s tým nič nechcel mať. Všetci ste ma len presviedčali, aké je to nebezpečné. Fajn! Mali ste pravdu. Som v sračkách! Keby bolo po mojom, riešili by sme to s políciou,“ štekala som po ňom.
„S políciou, ktorá je na sto percent podplatená tou tvojou Flórou!“
„Nie je to žiadna moja Flóra, jasné?“
„Fajn!“
„Fajn!“ a viac sme sa nebavili.
Prišli sme do Popradu, stále som kliala vo svojich myšlienkach a Daniela som mala chuť zahlušiť.
„Máme sa stretnúť v nejakej turecky znejúcej kaviarni,“ povedal mi, ale ja som na znak hnevu mlčala. On pozrel do neba a do navigácie naťukal adresu, ktorú mu predtým nadiktoval Villám.
Došli sme pred kaviareň.
„Počkaj,“ zastavil ma Daniel, keď som chcela vystúpiť, „daj si to na hlavu,“ povedal a podal mi tmavomodrú šiltovku s nápisom Eurofertil. Vyzeral som ako poslíček pre tú firmu.
„Načo?!“ vypľula som.
„Aby si vyzerala menej nápadne. Máš fakt nápadnú tvár,“ povedal mi a vystúpil.
Vošli sme do kaviarne, na ktorej svietil nápis Tahir Jusufi Balkan Espresso. Fakt znel turecky. Obaja sme sa obzerali a hľadali potenciálneho detektíva Villáma. Zrazu z jedného stola vystrelila do vzduchu ruka, ktorá nás k sebe ukazovákom privolala.
„Detektív Villám,“ oslovil ho Daniel.
„Sadnite si,“ odvetil Villám a my sme si ako na povel sadli.
„Vy ste tá nešťastnica?“ premeral si ma pohľadom. Ja som len prikývla. Ten muž ma dosť desil. Mal vysoké čelo, a aj keď sedel, myslím, že bol celý vysoký. Mal až príliš modré oči a bledé vlasy, myslím, že mu trochu chýbal pigment a podobal sa mi na albína.
Kázal mi, aby som mu povedala ako to všetko bolo, tak som mu to celé rozpovedala do všetkých detailov.
„To znie zaujímavo,“ skonštatoval na záver.
„A pomôžete nám?“ dychtivo sa spýtal Daniel.
„Samozrejme, ale porozprávajme sa o financiách,“ navrhol Villám a oči mu lačne zaiskrili. Matúš mal pravdu, tento muž miluje peniaze.
„Koľko chcete?“ spýtal sa ho Daniel.
„Päťdesiattisíc,“ odvetil na rovinu Villám. Keby som bola niečo pila, zrejme by som to bola vyprskla od prekvapenia. To je hrozná suma!
„V poriadku,“ pritakal s chladnou hlavou Daniel.
„Takže najskôr mi dajte všetky mená, ktoré máte a ja sa pokúsim o nich niečo pozisťovať, potom sa uvidí na čom sme,“ povedal Villám. Tak som mu nadiktovala všetky mená, ktoré sa točili okolo kauzy Flóra.
„Dobre, ja sa vám ozvem. Dovtedy sa skryte a snažte sa byť čo najnenápadnejší,“ prikázal nám.
„Máte nejaký typ, kam by sme mohli ísť?“ spýtal sa Daniel.
Villám nám podal papierik s nejakou adresou a povedal: „Nepýtajú sa na žiadne mená, platíte dopredu, čo sa týka komfortu, dá sa tam vydržať.“
„Ďakujeme,“ rozlúčili sme sa s ním a vyšli z kaviarne.
„Myslíš, že nám skutočne pomôže?“ spýtala som sa Daniela, keď sme nastúpili a do navigácie zadával novú adresu.
„Dúfam,“ odvetil a naštartoval.
Hotel Rimini. Na chvíľu som mala pocit, že som sa ocitla v Taliansku a len čo tam vojdem mi budú ponúkať špagety alebo pizzu. Nestalo sa. Keď sme vošli cez vŕzgajúce dvere do hotela na periférii Popradu, zacítila som smrad. V kuchyni im niečo zrejme prihorelo.
„Dobrý deň, chceli by sme sa ubytovať,“ prihovoril sa Daniel tučnému chlapíkovi za recepcii. Kde sú tie mladé nádejné študentky obchodnej akadémie?!
„Na koľko nocí?“ zafunel tučko.
„Zatiaľ na jednu,“ odvetil Daniel a vyberal peňaženku.
„Akú izbu chcete?“
„Najlepšie niekde na prízemí,“ odvetil Daniel.
„Fajn,“ zafunel a z nejakého šuplíka vyberal kľúč.
„Bude to 46,90,“ povedal predtým, akoby mu dal kľúč. Daniel mu podal peniaze. Bolo to nezvyčajné, inokedy vždy platil kreditnou kartou, ale naučila som sa rozmýšľať a chápala som, prečo to robí.
Prišli sme do izby. Steny zamaľované na hnedo. Nechcem byť vulgárna, ale pôsobilo to na mňa akoby boli tie steny natreté hovnom. Mám rada hnedú farbu, ale toto bola nechutná hnedá.
„Vydržíme tu,“ zhodnotil Daniel, ktorý mal zrejme tiež rovnaké myšlienky.
Pozrela som na hodiny, bolo osem hodín večer. Ten deň tak rýchlo prešiel.
„Idem si dať sprchu, dáš mi voľaktoré z tvojich vecí?“ prehovorila som asi po dvojhodinovej mlčiacej pauze na Daniela.
„Hej,“ odfrkol si a z tašky mi vyhrabal čierne tričko. Bola to zmena oproti bielemu, v ktorom som zvykla spávať u neho.
Vošla som do sprchy a sprchovala sa tou najhorúcejšou vodou akou to išlo. Samozrejme len takou, aby som si nespôsobila popáleniny neviem koľkého stupňa. Ako dopadala na mňa voda, začali na mňa dopadať emócie. Dneska sa toho odohralo toľko. Ani som sa nestihla nad tým všetkým zamyslieť. Najviac ma asi trápilo to, ako sa o mňa boja moji rodičia. Ani len netušili, čo som riešila celý semester. Ako som začala chodiť na výšku, odcudzila som sa im a bolo mi to hrozne ľúto. Samotný fakt, že som bola v Nitre, ďaleko od Šiah, bol pre mňa frustrujúci. Mala som pocit, že ma všetci nenávidia, Flórin spolok, Petrovičovci, spolubývajúce… Okej, mala som pár kamarátov typu Martin a podobní týpkovia, ale bol to už úplne iný život, na aký som bola zvyknutá. Kde sa podeli časy, keď mojím najväčším trápením bolo, že profesor mi na písomke z matiky dal len 14 bodov namiesto pätnástich? Alebo, že z herbára sa mi odlepila jedna rastlina a profesorka mi ho dala celý prerobiť? So skutočnosťou, že už nie som stredoškoláčka, ale vysokoškoláčka by som sa aj dokázala zmieriť, ale zmieriť sa s tým, že sa dostanem do problémov, o ktorých sa mi ani nesnívalo... na to som vôbec nepomyslela. Predsa len nie je štandardné pre prváčku vysokoškoláčku byť na úteku so svojím frajerom, lebo je podozrivá z vraždy svojich dvoch učiteľov.
Keď som skončila s rozjímaním v sprche, bez slova som vyšla z kúpeľne a ľahla si do postele. Vypla som svetlo, zavrela oči a zaspala. Netrápilo ma, že Daniel čítal manuál na spustenie kúrenia v tej hnusnej izbe, chcela som len spať a zobudiť sa v nejakom paralelnom vesmíre, kde ma nikto nechce dostať do basy.
Šok, čo?
Komentáře
Přehled komentářů
No to je teda riady šok! Toto som necakala... :O Ale zaujímavý zvrtak, zvedavá som, čo bude dalej. :)
:)
(Nikuštek :), 3. 8. 2014 20:43)Miluštek tak pripájam mojú slúbenú recenziu o tom, ako nikdy podobné veci nečítam, ale tvoja kniha ma zaujala a stále ťa otravujem nech pridáš novú časť :D myslím si, že každého tento príbeh zaujme pre niečo iné, pre mňa kvôli "zákulisiu" a úplne náhodnej podobnosti niektorých postáv s tými reálnymi a kvôli napínavému deju, ktorý konečne vyvrcholil v tejto časti, na ktorú som čakala pol roka :D prekvapila si ma, myslela som, že obeť bude len jedna :D dúfala som, že tam tie vraždy budú viac opísané, ale to samozrejme určite nájdeme v budúcich častiach, na ktoré sa už teraz veľmi teším a dúfam, že ich bude ešte veľa, pretože ma tvoje príbehy bavia a obdivujem tvoju fantáziu ! :) a keď raz budeš mať bestellery, tak budem všade machrovať, že to je moja spolužiačka ! :P
šok!!
(Lina, 5. 8. 2014 18:41)