Nevinná - 28. kapitola
20. decembra 2013
Nový deň, nové trápenie. Teda nie celkom nové. Situácia od včera sa nezmenila, stále ma hľadá polícia na celom Slovensku.
Keď som sa zobudila, Daniel ešte spal. Ktovie dokedy čítal ten manuál, zrejme sa mu na to podarilo prísť, lebo v izbe bolo teplo. Ale ja som mala hrozný hlad. Rozhodla som sa na tajnú akciu. Nahádzala som na seba rifle, Danielovu mikinu a šiltovku, celkovo som vyzerala ako chalan a o to mi presne šlo. Vlasy som si stiahla do gumičky, načrela do vrecka mikiny a zacítila v nej Danielovu peňaženku. Presne tú som potrebovala. Potichučky som sa prešmykla von a po chodbe motela som už išla normálnou chôdzou. Tučko z recepcie funel pod pultom, tuším, že opravoval zvonček, lebo hocikedy cinkol a on vtedy zanadával.
Vyšla som na ulicu a cítila som sa, akoby každý vedel, kto som a každý ma chcel hneď zažalovať na polícii. Poprad som vôbec nepoznala. Išla som rovno po ulici a vošla som do prvých potravín, ktoré som zbadala. Kúpila som nám šesť rožkov, maslo, syr a salámu. Zaujala ma však sekcia, kde mali vyložené noviny. Na obálke jedných novín bol hádajte, kto? Áno, moja popularita rozrastala. Bola som na nich ja a opäť to bola fotka z oznamka ako, keď o mne hovorili na TA3. Mohli by si už zohnať inú. Okrem mňa na fotke boli vysmiati Petrovičovci zrejme na nejakom plese, lebo boli sviatoční a okrem toho vreckový nožík, ktorým som ich mala údajne zabiť. Vreckový nožík! Flórin vreckový nožík, ktorý vyzeral ako kľúčenka a predvčerom si ho „náhodou“ zabudla na stole a ja som jej ho podala. Jasné! Takto získala moje odtlačky. Tá mrcha!! Schmatla som noviny a bežala zaplatiť.
Z obchodu som sa vyrútila ako fúria a bežala rovno do motela. Tučko už bol narovnaný, ale nevenoval mi pozornosť. Vbehla som do izby. Daniel už bol hore a chodil hore-dole nervózne ako tiger v klietke.
„Kde si do pekla bola?“ štekol po mne.
„Upokoj sa, bola som nám kúpiť jedlo,“ odvetila som a pustila tašku s nákupom na zem. Moja snaha bola opäť ocenená.
„Ty si sa zbláznila? Hľadá ťa polícia v každom meste a ty si chodíš na nákupy?!“ kričal a rozhadzoval rukami. Netušila som, že dokáže byť taký nervák.
„Upokoj sa! Mala som na sebe túto mikinu a aj šiltovku, do tváre mi nebolo vôbec vidieť,“ odvetila som mu a začala si mikinu dávať dole.
„No hlavne, že budeme mať čo jesť,“ dokončil teatrálne.
Rozhodla som sa mu nevenovať pozornosť. Vzala som si jeden rožok, maslo a syr a pahltne ho do seba natlačila. Danielovi som sa neunúvala núkať. Zmizol v kúpeľni.
Potom som si spomenula na noviny a otvorila ich na stranách 4-5, ktoré boli venované výlučne mne. Nadpis bol veľmi epický: Mladá vrahyňa učiteľov. Obrázok tam bol ešte raz z môjho oznamka, navyše tam bola odfotená hlavná budova UKF, môj internát a manželia Petrovičovci z inej akcie.
Článok bol nasledujúci:
NITRA – Predvianočný čas sa pre dvoch dlhoročných zamestnancov UKF skončil tragicky. V stredu 18.12.2013 ich mala podrezať ich študentka Nikola B.
Informovala nitrianska policajná hovorkyňa Karina Malecová. „Na miesto činu nás zavolala suseda Petrovičovcov, ktorá bola s nimi dohodnutá, že sa stretnú a neotvárali jej. Mala však náhradný kľúč a keď sa dostala do bytu, pohľad na zohavené telá ju šokoval.“
Podľa výpovede susedy obete ležali v kuchyni a mali dorezané hrdlá a všade naokolo bola už zaschnutá krv. Vražda sa teda konala vo večerných hodinách. Podozrivá na tento čas nemá aliby, keďže sa v tomto čase mala nachádzať na svojej internátnej izbe, kde nebola.
Kristína S., podozrivej spolubývajúca nám povedala: „Niki bola veľmi zvláštny človek. Nevedeli ste, čo jej možno a čo nemožno povedať. Stále na nás zazerala tým svojím prenikavým zrakom.“
Na mieste činu sa navyše našli aj odtlačky prstov podozrivej. A to na vražednej zbrani, ktorou mal byť vreckový nôž, ktorý, z nevedno akých príčin, nechala pohodený vedľa tiel obetí.
Jedno je istá, Nikola B. svoju kariéru na Fakulte prírodných vied skončila.
Celý tento článok mi prišiel neuveriteľne komický, aj keď by som mala zrejme plakať. Keby páni policajti boli uvažovali aspoň trochu, bolo by im čudné, že na mieste činu nechal páchateľ vražednú zbraň. Spravil by to len idiot. Oni ma zrejme za idiota považujú, čo nie je práve lichotivé. A ďalej Kika… Aké pohľady. Donedávna sme vychádzali celkom fajn. To im tak vadilo, keď som na nich zazrela, keď som sa učila a oni počúvali a snažili sa spievať chorvátsku dychovku?! Neverila som vlastným očiam.
„Čo to máš?“ vytrhol ma z uvažovania Daniel.
„Noviny. Som čím ďalej, tým populárnejšia,“ odvetila som cynicky a hodila mu ich. Daniel si článok prebehol a noviny šmaril do koša.
„Máme nejaký plán na dneska,“ spýtala som sa ho.
„Ani nie… Musíme počkať, na čo príde Villám.
„A my zatiaľ budeme čakať so založenými rukami?“
„Nie… Budeme behať po vonku po nákupoch,“ odvrkol. Posledné dva dni bol na nevydržanie. To tak zle zvládal stres?!
„A mali by sme spraviť niečo s tvojimi vlasmi,“ dodal.
„Ty mi chceš farbiť vlasy?“ spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím.
„Áno. Teda len ak nechceš zájsť ku kaderníčke a počas farbenia jej prerozprávať svoj životný príbeh,“ odvetil ironicky.
„Daniel! Do riti! Už prestaň! Tá, čo je v sračkách som tu ja! A ty mi svojím správaním vôbec nepomáhaš,“ rozkričala som sa. Mala som ho už plné zuby.
„Fajn!“ a opäť sme skončili pri našom obľúbenom fajn.
O hodinu a pol sa Daniel už pokúšal v sebe objaviť zdatnosti kaderníka. Nemôžem povedať, že by mu to išlo zle, ale šikovný tiež nebol. Namachlil mi celú hlavu farbou a hrozne som sa bála, že mi to chytí blbo a vlasy budem mať nejaké nepodarene oranžové a nie blonďavé.
„Koľko to má stáť na vlasoch?“ spýtal sa ma, keď si z rúk zmýval farbu.
„Pol hodinu,“ odvetila som a čumela pred seba.
Daniel sa za tú polhodinu konečne najedol. Fakt som zvedavá, čo by bol jedol, keby som nebola vybehla niečo kúpiť. Ach, títo chlapi!
Po polhodine som nervózne vchádzala do kúpeľni obávajúc sa výsledku. Vlasy som si zmyla pribaleným šampónom a keď som sa zbadala v zrkadle, bola som prekvapená. Príjemne prekvapená. Vlasy som mala blonďavé. Pripomínali mi síce Flóru, ale celkom mi to pristalo. Usušila som si ich sušičom, ktorý som našla v šuplíku. Aj mňa prekvapilo, že v takomto grand hoteli mali ešte aj príručné fény.
Vyšla som z kúpeľne, Daniel na mňa vyvalil oči.
„Vyzeráš… hrozne sexy,“ zakoktal sa.
„Ďakujem,“ usmiala som sa na neho a bol to náš prvý prejav nežnosti dnes.
„Mrzí ma, že som taký protivný… Nie som zvyknutý na takéto situácie,“ predniesol zmierlivo.
„Ani ja nie… No zato nie som nepríjemná,“ odvetila som mu, ale nie karhavo.
„Prepáč mi,“ pristúpil ku mne a bozkal ma do mojich blonďavých vlasov.
„V pohode,“ zafunela som.
Odtiahol sa odo mňa a povedal: „Napadla mi ešte jedna vec, čo keby sme tie vlasy aj skrátili? Vyzerala by si ešte menej ako ty.“
„Tebe som sa nepáčila s hnedými vlasmi po plecia?“ vyvalila som na neho oči.
„Páčila, bola si krásna, jemná, nežná. No takto pôsobíš sexy… Teda… necháp ma zle, aj vtedy si bola sexy, ale toto je niečo celkom iné,“ jachtal a pripadal mi ako nadržaný stredoškolák.
„Fajn, tu máš nožnice,“ podala som mu nožnice, po ktoré som medzičasom skočila do kúpeľne.
Opäť som sa usadila do kaderníckeho salóna Daniela Hanzela a umenie mohlo začať.
„Ehm… Nechcem ti do toho kecať, ale kaderníci to väčšinou robili s mokrými vlasmi,“ povedala som mu, keď spravil prvý strih.
„To je jedno, teraz si ich mala mokré, časté sušenie škodí,“ odvetil. Zrejme sa dostával do remesla.
A tak Daniel strihal, strihal, až som napokon dosiahla dĺžku vlasov, akú nosieva Victoria Beckham.
„Nebolo by už dosť toho strihania?“ ozvala som sa, keď som už mala fakt pocit, že kratšie vlasy by pôsobili „flóroidne“.
„Ehm… Ale hej,“ odvetil a zložil nožnice.
„Je to dosť dobré,“ zhodnotila som obzerajúc sa v zrkadle.
Zvyšok dňa sme strávili pozeraním telky. Človek na úteku nemá veľa možností, čo robiť. Ja som sa asi stokrát obzrela v zrkadle, a zakaždým ma prekvapilo, čo som uvidela v odraze. Ale musím uznať, svedčalo mi to.