Nevinná - 30. kapitola
24. decembra 2013 – utorok
Vianoce! Moje prvé s Danielom. A moje prvé bez rodiny. Čo ak ich už nikdy nezažijem s rodičmi a so starkovcami? Takého chmúrne myšlienky my napadali v tento sviatočný deň. Voľakde som tiež čítala, že v období vianočných sviatkov sa udeje najviac samovrážd. Nie, neplánovala som sa zabiť, na to sa mám až príliš rada, ale je pochopiteľné, prečo ľuďom napadajú všelijaké smutné myšlienky práve teraz. Mnohí sú opustení a keď vidia tie idylické obrazy šťastných rodín pod rozžiareným stromčekom, ani sa im nečudujem, že ich obchádza melanchólia a chuť už viac nežiť. No jedno je isté, nie som za samovraždy!
„Dobré ráno,“ zobudil sa aj Daniel. Moja myseľ už naplno pracovala, ja som už bola zobudená až-až.
„Ahoj,“ usmiala som sa na neho čulo.
„Spala si ty vôbec?“ spýtal sa ma a začal sa naťahovať. Tá slávna posteľ v chate nebola práve najpohodlnejšia. Tiež som na nej celá vždy stuhla.
„Jasné,“ odvetila som. Bodaj by som nebola zaspala po tom, čo sme robili v noci. He-he-he…
„Dnes sú Vianoce, čo?“ sadol si na posteli a zamyslel sa.
„Sú,“ pritakala som a tiež som si sadla.
„Tak to aby som šiel uloviť nejakú rybu,“ povedal odhodlane.
„Ty a loviť rybu?! Skôr si predstavím slimáka ako preteká na olympiáde,“ podotkla som.
„Čo? Myslíš si, že nedokážem chytiť rybu?“ začudoval sa, že som spochybňovala jeho mužské lovecké schopnosti.
„Ehm… úprimne? Nie,“ odvetila som na znak provokácie.
„Ja ti to dokážem,“ odhodlane vyskočil a začal sa obliekať.
„A to tú rybu ideš loviť holými rukami?“ spýtala som sa a stále ho doťahovala.
„Nie, nie… Vzadu, v kôlni som videl udicu,“ odvetil mi.
„Okej a nejaké jazero si tiež videl vzadu v kôlni?“ provokovala som ďalej.
„Nie, jazero som videl na mojej predvčerajšej búrlivej prechádzke,“ odvetil a odišiel. Nechal ma samú v izbe. Na chvíľu som sa ešte zabalila do perín, lebo mi bola zima.
Po nejakej hodine som sa vytrepala aj ja z postele. Daniel nezakúril. Zrejme ma skúšal. Včera sa ma totižto snažil naučiť založiť oheň. Aj sa mu to podarilo, lebo o pätnásť minút som sa už zohrievala pri ohni. Vykukla som dverami von, sneh poletoval, ale Daniela som nikde nevidela. Tak som zavrela dvere a uvarila si čaj zo sušených bylín, ktoré sme našli v chate. Keď sa sem raz jej majitelia vrátia, budú nadšení, čo všetko sme tu porobili. Teda, pochybujem, že nejakých majiteľov táto chata ešte má. Iste sú už dávno po smrti. Musela tu stáť nedotknute už minimálne päťdesiat rokov. Aj tie byliny chutili už nejako potuchnuto, ale aspoň prekryli chuť vody, ktorá tiekla zhrdzaveným potrubím a tak potom aj chutila.
Bolo dvanásť hodín a Daniela nikde. Snáď ho tá ryba nepremohla, pomyslela som si spomenúc si na Hemingwayovo dielo Starec a more. Síce nebol ani starý, ani nešiel loviť do mora, no trochu som sa o neho začínala báť.
„Ta-dá!“ zvolal Daniel dramaticky otvoriac dvere. V ruke držal asi dvadsaťcentimetrovú rybu. Nevedela som, aký druh to je, ale potom mi povedal, že to bol kapor.
„Ty môj lovec!“ zasmiala som sa pobehla som k nemu. „Že ti ho niekto z milosti dal, aby si sa netrápil?“ podpichla som ho.
„Ale kdeže! Ja som ju ulovil!“ pochválil sa a hrdo si obzeral svoj úlovok.
„A aj vieme, ako ju rozobrať, zbaviť šupín a všetky tieto veci? Priznám sa, ja som rybu ešte nevarila,“ povedala som a začínala som sa báť, či aj kulinárske schopnosti Daniela budú také dobré ako tie lovecké. Vedela som, že si zvykol variť, ale zdalo sa mi, že väčšinou polotovary a nie ryby, ktoré len nedávno ulovil.
„Nuž… veď nejako ju oderiem a…“ začal rozhadzovať rukami a ryba sa trepotala tiež.
„Derie sa zajac, nie ryba,“ skočila som mu so smiechom do reči.
„Netráp sa! Niečo s tou rybou vykonáme. Keď som ju už chytil, nepustím ju naspäť,“ povedal a znovu zmizol za dverami.
Neopovážila som sa ísť pozerať na pitvu ryby, tak som len sedela vnútri a načúvala, čo sa vonku deje. Občas som začula jeho zašomranie, vtedy som sa musela zasmiať. Asi mu to nešlo práve od ruky.
Prešla pol hodina a Daniel sa vrátil celý červený v tvári.
„Tak ako?“ spýtala som sa ho opatrne.
„Dobre!“ odvetil a položil na stôl, podľa neho odratú, rybu. V hrnci som zazrela ružovkasté mäso, to bolo dobré znamenie. Zvládol to.
Rybu sme napokon nastokli na kutáč, ktorý sme našli pri ohnisku. Samozrejme som ho najskôr vydrhla a potom sa mohla začať vianočná opekačka ryby v kozube.
Našu vianočnú večeru sme prežili v tichosti, s občasným puknutím dreva v ohnisku. Nehrali nám žiadne vianočné pesničky. Dokonca sme si nespravili ani provizórny vianočný stromček. Obaja sme uznali za vhodné nechať „žiť“ jedľu, ktorú by sme zrejme nechali zhniť v tejto chate v prípade neočakávaného rýchleho úteku.
„Vieš, pôvodne som mal pre teba pripravené vianočné prekvapenie, ale takto k nemu zrejme nedôjde,“ prehovoril Daniel, keď sme sa zbavili riadu.
„Fakt? A aké?“ spýtala som sa ho nedočkavo.
„Kúpil som nám novoročný zájazd do Paríža. Plánoval som, že tam prežijeme Silvestra a potom sa pôjdeme lyžovať do Savojska,“ odvetil a zatváril sa kyslo. Mrzelo ho, že to nevyjde.
„To by bolo bývalo skvelé,“ zvesila som hlavu. Nikdy som sa nenaučila lyžovať. Predstava, že by ma to učil práve Daniel ma vzrušovala.
„Snáď sa tam raz dostaneme,“ vzdychol si.
„A nezaujíma ťa, čo som pre teba mala ja?“ spýtala som sa ho, aby som ho rozveselila.
„Ale áno,“ odvetil živo.
„Nič,“ povedala som so smiechom. „Dúfala som, že ti niečo kúpim, keď prídem do Šiah. Plánovala som zavolať a poradu moje gossip girls, ale nevydalo…“ povedala som mu.
„Gossip girls?“ zdvihol obočie.
„Áno, moje kamošky. Nehovorila som ti o nich. Chodili sme spolu na strednú a ani neviem, ako nám vznikla takáto prezývka,“ vysvetľovala som mu.
„Žeby ste veľa klebetili?“ podpichol ma.
„Iste, o nepochopiteľnom mužskom pohlaví!“ vrátila som mu to.
Bolo desať hodín večer, ležali sme v posteli a len tak pozerali do pavučinami obsadeného stropu.
„Myslíš, že na nás ten pavúk nespadne?“ spýtala som sa Daniela, keď som uvidela dosť hrubého pavúka. Ja som totiž pavúky nikdy nerozlišovala podľa veľkosti, ale podľa hrúbky. A tento pavúk mal nohy hrubé asi ako tuha pera. To bolo na mojej stupnici nad hranicou prípustnosti neškodlivého pavúka.
„Mám ho ísť uloviť?“ zavtipkoval Daniel.
„Nie! Ešte by pri love spadol na mňa!“ odvetila som.
Chvíľu sme zostali ticho.
„Kedy sa toto už skončí?“ vzdychla som si ešte stále sledujúc toho pavúka.
„Verím, že skoro. Villám nám pomôže,“ povedal podporne, ale cítila som v jeho hlase, že to nemyslí vážne.
„Aj ja,“ odvetila som a pritúlila som sa k nemu. „Keby nebolo teba, neviem, čo by som robila,“ doplnila som a bozkala ho na pery.
„Milujem ťa,“ vydýchol mi do pier.
Zaspávať s pocitom, že ste s milovanou osobou v dobrom aj v zlom je skvelé. Akurát by som bola radšej, keby sme teraz boli spolu v tom dobrom. Ale čo je väčším dôkazom lásky od neho ako to, že ma v ťažkých časoch neopustil?