Nevinná - Prológ+. kapitola
Nevinná
Prológ
Ísť na vysokú je snom asi každého gymnazistu. Výnimkou môžu byť len nejakí tupci, ktorých snom je celý život manuálne pracovať. Ja som sa medzi nich našťastie nikdy neradila. Vždy som patri medzi najlepších žiakov. Raz som dokonca dostala vyznamenanie Žiak roka. Dostali sme k tomu nejakú poukážku do kníhkupectva, pravdaže som si hneď bežala kúpiť Fifty shades of Grey. Žiadny ďalší študijný materiál.
Ale teraz som sa už chystala na vysokú školu. Sladký stredoškolský život skončil. Už po maturitách som pochopila, že už nič nebude tak ako bývalo. Stará trieda sa rozpadne. Ľudia, s ktorými som bola osem rokov zavretá v jednej triede sa rozpŕchnu do sveta a ja sa rozpŕchnem s nimi. Už nikdy nebudem mať takýto kolektív, aký som mala na gympli. Všetko sa mení. Už pár dní po rozlúčke mi začali ohromne chýbať.
So skutočnosťou, že už nie som stredoškoláčka, ale vysokoškoláčka by som sa aj dokázala zmieriť, ale zmieriť sa s tým, že sa dostanem do problémov, o ktorých sa mi ani nesnívalo... na to som vôbec nepomyslela. Ale život je už raz taký a v každej situácii, nech už je akokoľvek kritická, si treba nájsť niečo pozitívne, aj keď je to len drobnosť, a tešiť sa z nej. Takto som sa ja tešila každému ďalšiemu dňu, ktorý som mohla prežiť.
4. septembra 2013 - streda
Zápis. Udalosť, keď sa všetci študenti danej fakulty nahrnú do hlavnej budovy, tlačia sa, kto prvý dostane pečiatku a potom upaľujú domov užívať si ešte skoro mesiac prázdnin. Týmto nemilým procesom som si musela prejsť aj ja. Práve som si uvedomila, že som vám ešte neprezradila, na aký odbor som sa zapísala. Tak, vážení a milí, vo februári mi ruplo v hlave a dala som si prihlášku na aplikovanú biológiu, konkrétne botaniku. Je to prototyp ťažkého odboru. Ale ako som už povedala, bola som nekompletná.
Na zápise ma sprevádzali, ako sa patrí, rodičia. Otec hľadal na príliš malom parkovisku miesto asi pol hodiny, a tak pravdaže, najväčšia miestnosť na UKF, Aula Magna, aj keď bola fakt obrovská, bola už plná. Človek by sa čudoval, koľko ľudí chce ísť na fakultu prírodných vied. V mojom odbore nebolo až tak veľa ľudí. Nenápadne som nás zrátala a bolo nás 29.
Aplikovaná biológia je darmo na začiatku v abecede, ale náš odbor volali medzi poslednými, tak som medzitým odbehla na záchod. Vošla som tam a potešila som sa, že tam nikto nebol. Zastala som si pred zrkadlo, zahľadela som sa na svoje hnedé vlasy, ktoré mi siahali plecia, nešikovne som sa nimi prehrabla, naniesla som si na pery ďalšiu vrstvu balzamu. Ústa som mala suché ako púšť. Párkrát som zažmurkala tmavohnedými očami a položila si zásadnú otázku, či som už na toto všetko vôbec pripravená. Odpoveď bola jednoznačná: Nie!
Keď som sa vrátila, moji ľudia, teda môj odbor už bol nastúpený v abecednom poriadku, a keďže mám to šťastie sa volať Nikola Brezováková, zastala som si na úplný začiatok a vyzeralo to dosť drzo, keďže to zrejme na ľudí pôsobilo, akoby som ich bola predbehla. Smola... Potom som musela odovzdať overenú fotokópiu maturitného vysvedčenia, kópiu rodného listu a iné kraviny milým paniam zo študijného oddelenia, ktoré neváhali nevyužiť príležitosť zvoziť každého nešťastníka, ktorý im nečítal myšlienky, nebol proaktívny a nespravil všetko, čo mali ešte len na mysli.
Zápis som prežila a konečne sme prišli domov. Do môjho krásneho rodného mesta Šahy. Cítili ste v tom iróniu? Aj tam bola. Celý svoj 18-ročný život som si priala, aby som vypadla odtiaľto, ale viete čo? Bolo tam fajn. Bol to taký obyčajný bezstarostný život. Nič som nemusela riešiť či sa o voľačo starať. Rada by som sa tam vrátila.
V tomto období som si nedokázala predstaviť deň bez mojich milovaných kamarátok. Predstava, že idem na vysokú bez nich ma dosť desila. Kravy sprosté všetky išli do Bratislavy a mňa chúďatko nechali napospas Nitre. Tak sme sa dohodli, že si užijeme posledné chvíle spolu.
Rozhodli sme sa ísť na kúpalisko. Najbližšie a relatívne najlepšie kúpalisko bolo v Dudinciach, v kúpeľnom mestečku neďaleko Šiah. Keď sme niekam chodili väčšinou som vzala auto, naskákali sme doň a upaľovali sme, kam sme chceli. Bol to úžasný život. Každý víkend sme chodievali do kina, či niekam si len tak sadnúť a poklebetiť. Nie nadarmo nás volali „Gossip girls“.
Prišli sme na kúpalisko a keďže pre základné školy a stredné školy už škola začala, bolo tam celkom prázdno, čomu som sa neskutočne tešla. Sadli sme si čo najbližšie k bazénu. Slnko svietilo, na začiatok septembra bolo neskutočne teplo. Poviem vám pravdu, nikdy som nemala a asi ani nebudem mať modelkovskú postavu. Netvrdím, že som nejaká prežratá stokilová meter päťdesiat vysoká guľka, ale tiež nemám stoosemdesiat a päťdesiat kíl. Z tohto vyplýva, že som sa vždy nerada pretŕčala minimálne oblečená. Moja kamarátka Mariana? Tá? Nemala problém! Skôr sme ju museli presviedčať, aby zostala trochu viac oblečená.
Ležali sme na pálivom slnku už hodinu, diskutovali sme o našich bývalých spolužiakoch. Hrali sme sa na Sibyle a predpovedali sme im budúcnosť, čo s nimi bude, koľko budú mať detí a podobné kraviny. Ale bavili sme sa. V tom na kúpalisko vstúpil grécky boh. No, nebol to žiadny Zeus ani Dionýz. Tí podľa mňa ani nevyzerali dobre. Ale skôr som chcela povedať, že tam vstúpil ten najdokonalejší muž na svete. Mariana sa hneď narovnala, upravila si plavky na prsiach, ktoré zahaľovali aj tak dosť málo a nahodila výraz, ktorý som veľmi dobre poznala. Koketný výraz.
„Pozrite na ňu, už sa to začína.“ Drgla do mňa a Dominiky Andrea.
„Ticho! Nevidím!“ zahlásila Mariana a my sme vybuchli smiechom. Takýto nezmysel dokázala vypustiť z úst jedine ona.
My sme sa ďalej škerili a grécky boh sa medzitým približoval. Srdce bilo aj mne, nie som predsa imúnna voči mužskej príťažlivosti. A tento bol teda riadne príťažlivý. Opálený, svalnatý, zrkadlovky na očiach... Ako ho tak teraz opisujem, uvedomujem si, že som bola v podstate hrozne naivná. Každému sa páči tento typ muža. A tento typ muža býva väčšinou najväčší sukničkár pod slnkom. Ale čo už?! Sme predsa ženy!
„Dámy, smiem si prisadnúť?“ prehovoril na nás hlbokým hlasom.
„No jasné,“ odvetila za nás všetkých Mariana.
Grécky boh si rozprestrel svoj príliš biely uterák na ležadlo a potom si tam ľahol v celej svojej kráse. Nie, nevyzliekol si všetko, ja len... mala som, čo robiť, aby som na neho neskočila. Pochopte ma, keď máte 18 rokov a ešte ste nikoho nemali a sadne si vedľa vás grécky boh, dokáže to s vami robiť divy.
„Mimochodom, volám sa Johnny,“ predstavil sa nám. Ja som pri tom mene prevrátila oči a povzniesla som sa nad ním.
„Ja som Mariana,“ ozvala sa pohotová reakcia z mojej ľavej strany. „A toto sú Niki, Domča a Andi,“ dodala, keď si jedna z nás odkašľala na znak toho, že niečo zabudla.
No a takto to išlo vlastne celý deň: Mariana flirtovala, Johnny sa nechal baliť, na konci dňa si vymenili čísla a pokiaľ viem, nič viac medzi nimi nebolo. Ale mňa, Domču a Andi vždy bavilo sledovať ako Mariana balí chalanov, komentovať to a smiať sa na tom. Marianu to vždy neskutočne vytáčalo, ale neskôr sa zvykla smiať s nami.
Tento deň bol fakt super. Jeden z posledných super dní v mojom živote. Nie, nechcem sa tu ľutovať, je to len suchý fakt.
Komentáře
Přehled komentářů
Huraaa! Konecne nova kniha :))) a zacina sa skvele! Dufam ze bude skoro nova cast :))
Recenze
(Lucy, 23. 12. 2013 17:18)No milka pockam na dalsie pokracovanie ako to bude pokracovat s teepkom :). Kazdopadne by som ale bola za aby do diania knihy vstupil Rytmus ak by sa dalo. Velmi by si ma potešila.
skveleee
(stella, 27. 12. 2013 11:25)