Ako sa zo mňa stala... štetka - 11. kapitola
11. kapitola
Mala som obdobie, keď som niekoľko nocí po sebe nedokázala zaspať. V kuse som sa prehadzovala zo strany na stranu a stále som si nedokázala nájsť miesto, v ktorom by sa moja duša „upokojila“ a zaspala. Nuž a v takéto bezsenné noci vám prídu na um všelijaké myšlienky, väčšinou samariny. Nad takýmito somarinami som rozmýšľala aj predošlú noc. Ležala som na chrbte (s vedomím, že tak nezaspím, na chrbte som nikdy nevedela spať) a rozmýšľala som o Radovanovi. Videla som ho v živote raz, aj to len na niekoľko minút, ale spravil na mňa neobyčajný dojem. Som materialista, takže najprv spomeniem jeho vzhľad, ale zapôsobil na mňa aj svojím šarmom. Keby sa ma niekto spýtal, čo šarm vlastne je, ani by som to zrejme nedokázala definovať. Ale z Radovana ten šarm vyžaroval ako z nikoho.
Pozrela som na hodiny, bola jedna hodina v noci. Ja som prevrátila očami a zacítila v nich bolesť. Darmo som ich mala zatvorené, aj tak som neoddychovala a mohla som robiť radšej niečo užitočné. Keďže bola sobota, bola som v byte sama, tak som zapla svetlo a kriticky som sa na seba zahľadela do zrkadla. Nikdy som nebola posadnutá svojím vzhľadom, ale napadlo mi, či by som sa páčila Radovanovi. Vytiahla som si trochu tričko z improvizovanej pyžamy (pod improvizovanou myslím, že som nemala na sebe žiadnu súpravičku, iba nejaké staré vyťahané tričko a tepláky) a pozrela na svoje brucho. Bolo v pohode. Stiahla som si teda tepláky a tam som uvidela svoj nedostatok. Stehná! Pomyslíte si… nočné mátoženie štetky, ktorá navyše trpí aj insomniou, a tak vymýšľa sprostosti. Ale toto moje nočné mátoženie vyvrcholilo do toho, že som od nasledujúceho dňa začala behať a zaumienila si, že dosiahnem dokonalý vzhľad.
Začať behať v novembri fakt nebol dobrý nápad. Po mojom treťom „tréningu“ som sa ráno zobudila s neskutočnou bolesťou hrdla a celá som bola akási dolámaná. Nasledujúci týždeň som vynechala kvôli chorobe aj doučovanie a nadávala si, aká som len sprostá.
Keď som túto smrteľnú chorobu prekonala, rozhodla som sa začať chodiť do fitka. Mohla som si to dovoliť, lebo Radovan bežne nemal menšie peniaze u seba ako dvadsiatky. Toľko smoly… Väčším problémom však bolo, kam ísť do fitka. Pomoc som sa teda rozhodla hľadať u Mila.
Zaklopala som mu nevinne pri dverách. Rovnako ako Miro a Juro bol tiež unesený z môjho nového vzhľadu, ale ako bývalý spolužiak si, samozrejme, nemohol dovoliť mi hneď dvoriť. Neviem, prečo to tak bolo. Ale u nás v triede na strednej sme všetci na seba navzájom fujkali. A Milo asi ešte neprekonal tento komplex. Aj keď pri tom incidente s čajom sa prejavoval dosť „dospelo“.
„Tak som rozmýšľala, že by som začala chodiť do fitka, nevieš o nejakom v blízkosti?“ vyvalila som sa na neho bez okolkov.
„No, ja chodím do toho v Mlynoch, je najbližšie. A je tam celkom fajn. A načo chceš ty chodiť do fitka?“ spýtal sa ma a premeral si ma od hlavy po päty.
„Pre toto,“ zvolala som a capla si na stehná a zadok.
Milo ku mne provokatívne prišiel bližšie, zahľadel sa mi do očí a v tom ma chytil za zadok. Ja som zvýskla a on sa zasmial.
„Debil!“ skríkla som.
„Len som to chcel otestovať. Je tak akurát, presne do rúk…“ skonštatoval a zachechtal sa.
Ja som len krútila očami a červenala sa.
„Tak zašli by sme tam raz spolu?“ spýtala som sa, keď som toto predýchala.
„Iste, plánujem ísť zajtra, tak sa môžeš pridať,“ odvetil, a tak sme sa teda dohodli, že spolu pôjdeme naberať svalovú hmotu. V mojom prípade skôr sa istej hmoty zbavovať.
Tak aj bolo. Milo ma pekne krásne vzal do fitka. Ja som sa hanbila ako pes. Mala som pocit, že sa každý na mňa pozerá, pritom bol každý zamestnaný sám sebou, ale ja ako fitkový debutant som to nemohla vedieť. Ukázal mi, ako fungujú stroje, a tak som si „zacvičila“. Po hodine som bola taká zničená, že ma skoro musel domov niesť na chrbte.
Moje úsilie však stálo za to! Po týždni pravidelného cvičenia sa na mne odzrkadlili výsledky.
„Simona, dnes vyzeráte nejako inak,“ poznamenal Radovan, keď som k nim v piatok prišla. Lukáš bol, na moje veľké prekvapenie, v obývačke s otcom. Zdalo sa mi, že mal s ním lepší vzťah ako s mamou.
„Naozaj? Ako to myslíte?“ zasmiala som sa a hrala hlupaňu.
„No, vyzeráte dobre. Asi vám škola prospieva,“ povedal a trochu zdvihol kútik úst. Úsmev mu pristal. Okolo očí sa mu vytvorili drobné vrásky. Jeho šarm sa tým len zvýrazňoval.
„Tá iste,“ trpko som sa zasmiala, ale snažila pôsobiť vyrovnane a sebavedome.
Pozeral sa na mňa takým hladným pohľadom. Možno mala Angela pravdu o tých jeho milenkách a podvodoch.
„Ideme?“ ozval sa Lukáš, keď som sa nehýbala z miesta a len sme zízali s Radovanom na seba. Asi mu začínalo byť trápne.
„Hej…“ odkašľala som si a vybrala sa za Lukášom.
Toto bol prvý náznak od môjho šéfa, že niečo chce odo mňa.
Prišiel december. Všade všetko žiarlilo a nálada ľudí sa zmenila. Všetci chodili vystresovanejší. Ako som už v jednej zo svojich „úvah“ spomínala, na Vianoce sa deje najviac samovrážd.
So zimou prichádzajú aj choroby. Laura sa v pondelok vrátila do bytu maximálne chorá a ja som sa od nej snažila držať čo najďalej, ale bolo to nemožné, keďže sme zdieľali jednu izbu.
„Do riti!“ zanadávala v jedno ráno hneď po prebudení. Tomu sa hovorí pozitívny pohľad na život.
„Čo je?“ spýtala som sa jej ešte v polosne.
„Práve som si spomenula, že som mala na dnes dohodnuté, že pôjdem robiť hostesku na jednu akciu,“ odvetila a vzdychla si.
„No takáto chorá nechoď,“ povedala som jej už celkom prebratá.
Nejdem vás nudiť naším zdĺhavým dialógom, počas ktorého ma presvedčila, aby som šla namiesto nej.
Prišiel večer. V živote som nedržala plnú tácku pohármi so šampanským jednou rukou. A teraz som sa mala tváriť ako najväčší profesionál. Usmievať sa, chodiť na niekoľkocentimetrovom opätku a usmievať sa. Navyše som mala na sebe Laurine šaty, ktoré mi boli malé, lebo bola celá akási krpatá. Preklínala som chvíľu, keď som súhlasila, že sem pôjdem miesto nej.
Bola to akcia dákej firmy, ktorej meno som si ani za svet nevedela zapamätať. Išlo o predvianočné stretnutie zamestnancov celej spoločnosti. Dialo sa to v jednom hoteli neďaleko pešej zóny. Samí snobi, no nie som pokrytec a priznám sa, že by som medzi nich chcela patriť.
Už som niesla tretiu várku šampanského pomedzi ľudí. Získavala som čím ďalej, tým väčšie sebavedomie.
„Nech sa páči, šampanské,“ prihovorila som sa štvorici mužom, ktorí diskutovali o tom, či sa oplatí ísť na lyžovačku do Rakúska alebo radšej zostať na Slovensku. Šampanské si vzali všetci štyria a bez poďakovania diskutovali ďalej. V mysli som ich preklínala a nadávala im do starých chrapúňov.
„Simona!“ v tom som začula svoje meno. Prudko som sa otočila smerom, odkiaľ hlas znel a tácka so šampanským sa nebezpečne naklonila do boku. V tom ku mne priskočil, chytil ma za ruku a pomohol mi tácku vyrovnať a nespôsobiť si faux pas. Áno, bol to Radovan. Ani v sne by mi nenapadlo, že ho tu stretnem.
„Teda, Simona. Vy ste riadne akčná. Nestačí vám jedna brigáda?“ poznamenal, keď som sa dostala z rozpakov, do ktorých ma pravidelne privádzal.
„Som tu len namiesto spolubývajúcej, je chorá, nemohla prísť,“ vysvetľovala som a cítila som ako sa červenám. Dúfala som, že na mňa dopadá svetlo v nejakom super uhle a nie je to vidieť až tak. „Dáte si?“ ponúkla som ho na rozptýlenie.
„Rád,“ vzal si z tácky, ktorá mi náhle zľahčela a skoro som opäť všetko šampanské vyliala, ale tentoraz som to zvládla sama.
„Zaoberajte sa radšej tým doučovaním angličtiny, ide vám to asi lepšie,“ zavtipkoval a ja som sa pod novou vlnou rumencu zasmiala.
„Radovan!“ započula som ako ho niekto volá z provizórneho pódia. Radovan sa prudkým krokom pohol k pódiu a dvoma skokmi bol na ňom.
„Teraz si vypočujeme príhovor riaditeľa našej spoločnosti,“ uviedol ho akýsi muž. Radovan sebavedomo pristúpil k mikrofónu a začal rečniť: „Som veľmi rád, že sa tu aj po siedmykrát môžeme stretnúť v takomto hojnom počte. Keď som zakladal túto firmu, vymýšľal som stratégiu, ako ju spraviť fungujúcou a takou, aby bola na trhu najlepšia. A prišiel som na to, že základom je vytvoriť príjemné pracovné podmienky, aby sa v robote každý cítil ako doma. A presne to sa podarilo v našej spoločnosti. Občas mám pocit, že sme ako jedna veľká rodina. Tak si teda pripime na nadchádzajúce vianočné sviatky a áno, vianočné prémie, samozrejme, budú,“ zavtipkoval na koniec a svojím krátkym príhovorom zožal veľký úspech.
Ja som potom musela bežať do kuchyne, lebo sa mala podávať večera a bolo treba ísť nosiť taniere na stôl. Poviem vám, nechcela by som byť čašníčkou na plný úväzok. Strašná otrokárčina! (Ak si milá čitateľka čašníčka, neber si to veľmi k srdcu, štetkou byť tiež nie je žiadna výhra.)
Bolo už jedenásť hodín a spoločnosť nevyzerala tak, že by sa chceli pobrať domov. Najviac ma trápilo, že som mala na druhý deň školu o pol ôsmej. Páni a dámy tancovali, my čašníci sme sa len tak potulovali pomedzi stoly a pripadala som si byť zbytočná, tak som si šla len tak sadnúť do kuchyne. Hlavný kuchár ma zbadal, a tak mi hneď vymyslel robotu: mala som ísť vyniesť odpadky. S veľkou nevôľou som sa postavila a schmatla dve veľké čierne vrecia a ťahala ich za sebou.
Vyšla som zadnými dverami von a v tme hľadala kontajnery. Prišla som k nim a s námahou do nich hodila vrecia. Začínala som byť neskutočne unavená.
Pobrala som sa späť, oči som ledva držala otvorené, keď som v tom pri dverách, z ktorých som len pred chvíľou vyšla, uvidela stáť Radovana a vyfukovať dym.
„A ja že si ma ani nevšimnete,“ zasmial sa.
„No ja ledva vidím,“ odvetila som a dovliekla som sa k nemu a oprela sa o prah dverí.
„Už toho máte plné zuby?“ spýtal sa a premeral si ma.
„Hej a vy asi tiež, keď tuto húlite,“ odvážila som sa o priateľskú konverzáciu. Pripadal mi byť uvoľnený, preto som si toľko dovoľovala.
„Firma si potrpí na takéto akcie, tak im ich dávam, nech sa tešia. Ja by som bez nich prežil,“ odvetil.
„Môžem?“ spýtala som sa načahujúc sa po jeho cigaretu. On mi ju bez slova dal a čakal, čo bude nasledovať.
Potiahla som si a mala som čo robiť, aby som sa nerozkašľala ako nejaká štrnástka, keď prvýkrát skúša fajčiť. Udržala som to v sebe a potom si uvedomila, že to bola nejaká čudná cigareta.
„Áno, je to tráva,“ povedal sám od seba, keď videl, že sa ho idem na niečo pýtať.
„Vau… A to sa nebojíte takto tuto…?“ koktala som a bola som z neho zaskočená.
„Nie… Trošku ma to aspoň nabudí a pôsobím vyrovnanejšie,“ odvetil a vzdychol si. Tak predsa mal trápenie. Nebol taký v pohode ako sa snažil vyzerať. Prišlo mi ho hrozne ľúto.
Nechcela som ho zarmucovať, tak som téma rýchlo zvrtla na to, ako úžasne vyzerá tento hotel, on so mnou súhlasil a potom sme sa radšej vrátili dovnútra.
Na tento úžasnej akcii som bola do jednej. Trvalo veky, kým sme tam všetko popratali a okolo druhej som konečne došla domov. Blúzniacej Laure som zreferovala, čo sa dialo, scénku s Radovanom som vynechala, ani nevedela, kto to je, a bola spokojná, že som ju zastúpila.
Napriek nenormálnej únave som zaspala asi o pol tretej, celý čas som si premietala pred očami, čo sa tam dialo s Radovanom. Opäť a znovu ma ten muž dostal! Absolútne som netušila, čo si mám o ňom myslieť!
Všetkým želám krásne vianočné sviatky!! :)