Ako sa zo mňa stala... štetka - 16. kapitola
16. kapitola
Prísť domov po viac ako dvoch mesiacoch bolo veľmi zvláštne. Bola som tu naposledy na konci septembra. Na stromoch boli ešte listy, ktoré akoby sa snažili zakryť všetky nedostatky miesta, kde som bývala. Listy však už dávno opadli, určite stihli aj zhniť a už nič nebránilo, aby som videla hnusné, popraskané múry bytoviek na sídlisku, kde som bývala. Nebola štipka krásy na tomto mieste.
Okej… Po tomto opise si zrejme predstavujete niečo ako Černobyľ po mnohých rokoch opustenia. Poznáte tie Urbex obrázky opustených miest? Voľakedy ma fascinovali. Ale keď som sa kritickým okom pozrela na okolie, kde som bývala, nič pekné som na ňom nenašla. Mala som chuť skôr zaplakať.
Ale ešte väčšiu chuť plakať som mala, keď som prišla domov. Na stanicu ma prekvapivo prišiel čakať otec. Tento raz nezabudol. V aute sme sa rozprávali minimálne. Vypytoval sa ma na školu, ja som odpovedala dvojslovne, maximálne som vypotila jednu skoro rozvinutú vetu a to bolo všetko. Aj tá veta sa týkala mestskej hromadnej dopravy v Nitre. Nič osobné. Cítila som neskutočné odcudzenie. No a teraz poďme k veci. Vyškriabala som sa na tretie poschodie, veselo vošla do bytu, lebo som zacítila svoje obľúbené jedlo už na chodbe (jasné, že vyprážaný syr, aj keď tie srandy, ktoré som jedla v Paríži mali tiež svoje čaro). Ale keď som vošla do kuchyne, žiadny vyprážaný syr tam nebol, len Anitka z veľkým bruchom. V koľkom mesiaci bola tá štetka!? Ani len to som netušila.
„Ahoj!“ pozdravila ma a vybrala tanier zo skrinky.
„Čau,“ odzdravila som sa tiež a pobrala sa do mojej izby (teda myslela som si, že je moja), do ktorej sa šlo cez kuchyňu.
„Ehm… Ak hľadáš svoje veci, sú v jednej krabici v obývačke,“ ozvala sa, keď som stlačila kľučku na dverách svojej exizby.
„Čo to…?!“ zvolala som, keď som tú izbu vôbec nespoznávala. Namiesto dvoch oddelených postelí po bokoch izby v strede stála masívna manželská posteľ a vedľa nej jedná detská postieľka. Steny boli zamaľované na zeleno (čiže pohlavie toho malého pankharta nepoznali) a všade bolo cítiť Anitkinu nevkusnú voňavku. Schválne som nepoužila slovo parfum. Tá brečka si to pomenovanie ani nezaslúži, tak to smrdelo!
„Trošku sme to tu prerobili,“ začvirikala.
„Kde je Peťo?“ zmenila som tému. Nemala som chuť dostať sa do väzenia za napadnutie tehotnej švagrinej.
„V práci,“ odvetila a niečo pomiešala na plyne.
„Čo? On má prácu? Vau…“ čudovala som sa.
„Hej, vozí tovar do obchodu, kde robí tvoja mama. Prídu domov okolo ôsmej,“ prezradila mi viac, ako som čakala.
„To sú mi veci,“ krútila som hlavou a obzerala sa aj po kuchyni, či aj tu neuvidím nejaké náznaky Anitkinho (ne)vkusu.
„Nech sa páči,“ zaštebotala a položila predo mňa tanier so šalátom. Na ňom sa ružoveli nedobre uvarené kuracie prsia. Tuším tam bola aj fazuľa a mrkva, ale bolo to príliš rozvarené, aby som to dokázala identifikovať.
„To si varila ty?“ spýtala som sa a s prekvapením si obzerala tanier jedla. Teda skôr potravu pre králiky. Z tohto sa nikto nemohol nasýtiť.
„Áno, ochutnaj,“ zvolala nadšene a ja, aj keď už zo mňa bola dosť veľká mrcha, nedokázala som jej zlomiť srdce a vložila som kúsok šalátu do úst a dokonca som jej to aj pochválila. Moje alterego ma karhalo za toľkú prívetivosť. Načo? Veď ona ma vyštvala z vlastnej rodiny, lebo sa nechala nabúchať. A ja teraz celé sviatky budem spať na usedenom rozheganom gauči, ktorý si pamätá neskutočne veľa zadkov. Prišlo mi to dosť nechutné.
Po „večeri“ som si vybalila veci, hodila z nich niekoľko do kúpeľni na práčku dúfajúc, že mi ich mama operie. A potom som si len tak sedela na gauči a prepínala kanály. Otec aj Anitka ma nechali tak, asi vedeli, že som aj bez ich podpichovnia dosť nasratá.
Keď prišla domov mama a Peťo, prišlo „úprimné“ uvítanie. Nikdy predtým som si neuvedomila, aká falošná moja matka dokáže byť. No teraz som to pocítila plnými dúškami. Zdalo sa mi, akoby jej bolo nepohodlné, že som doma a že musí živiť o jeden krk viac. Celé to bolo čudné. Peťo sa mi pozdravil, nespýtal sa ma, ako sa mám ani nič. Necítila som sa tu viac ako doma, bolo to akoby som tu bola len na návšteve.
Celé sviatky boli také. Na Štedrý deň, ako každý rok, otec doniesol kapra od strýka, ktorý nám každoročne zvykol dať na Vianoce rybu, potom ho zavraždil a mama začala vyprážať. Anitka fujkala, aké je len nezdravé variť všetko na oleji. Mala som jej chuť odpapuľovať, aby si žrala ten šalát, ktorým nachovala aj mňa, keď som prišla domov.
Atmosféra pod vianočným stromčekom pri vybaľovaní darčekov bola dusná. Ja som každému členovi mojej „rodiny“ kúpila dáky kozmetický darčekový set v Marks&Spencer a tým vybavila nekonečné zháňanie vhodných darčekov. Ja som dostala pyžamu z Lidla a chlpaté papuče. Ich pôvod som nedokázala odhadnúť. No vrchol večera prišiel, keď si všetci dorozbaľovali darčeky. Anitka oduto sedela na kraji gauča, tam kde mávam hlavu, keď spím, lebo nedostala nič po čom túžila. Samozrejme to takto priamo nepovedala, ale vedela som, čo jej je.
„Anitka, chcel by som ti niečo povedať,“ ozval sa môj pripečený brat. Prečo pripečený? Vždy mu chvíľu trvalo, kým mu niečo došlo…
„Čo, Peťulo?“ ožila Anitka. Kedy mu vymyslela túto trápnu prezývku?!
„Si matkou môjho budúceho dieťaťa, milujem ťa nadovšetko, staneš sa mojou ženou?“ a v tom vytiahol z vrecka malú bordovú krabičku a roztvoril ju pred Anitkinou tvárou. Tá otvorila ústa dokorán, oči jej div z jamiek nevypadli a schmatla prsteň a začala ho skúmať.
„Teda, Peťulo… Ja nemám slov… Áno, áno!“ vrieskala ako zmyslov zbavená, „budem tvojou ženou!“ skočila mu do náručia a vášnivo ho pobozkala. Zabudla snáď, že v miestnosti sa nachádzajú aj jej svokrovci?!
Zvyšok večera sme strávili ochkaním a achkaním nad Anitkiným prsteňom, mama dokonca začala plánovať svadbu. Anitka len veselo prikyvovala. Vážne som nemala náladu zúčastňovať sa svadby týchto dvoch omylov prírody.
Vianoce prešli rýchlo. A prišli tie nudné dni pred Silvestrom. Nič sa vám poriadne robiť nechce. Ako vysokoškolák by ste sa pomaly aj učiť mohli na skúšky (prvú som mala už ôsmeho januára zo Staršej slovenskej literatúry), ale nechce sa vám absolútne nič, lebo ste ešte prežratí od Vianoc.
Už-už som sa začínala strachovať, že aj Silvestra budem musieť prežiť v prítomnosti svojich najbližších, no zachránila ma moja bývalá trieda. Na našej bývalej facebookovskej stránke sa objavil návrh bývalej spolužiačky Lenky, že by sme si na Silvestra mohli dať triedne stretko… Teda aspoň tí, čo ešte nemajú program a budú sa doma nudiť. Za Želiezovcami je chatková oblasť a tam vlastnili Lenkovci jednu takúto chatu. A navrhla, že by sme mohli ísť tam. Vo svojej správe nás vyzvala, aby sme jej lajkli, kto by sa chcel zúčastniť. Neprebehlo ani desať minút a Lenka tam mala asi sedem lajkov. Medzi nimi bol aj môj lajk. Do ďalšieho dňa sa nazbieralo trinásť lajkov a to bolo aj konečné číslo. Na silvestrovskú chatovačku tak akurát. A vzhľadom na to, že nás v triede bolo 21, úspešnosť bola fakt veľmi dobrá.
Moja prostoduchosť môže za to, že som si nedala námahu a nepozrela som sa, kto každý polajkoval Lenkinu správu. Čítala som len komentáre, kto čo donesie, a ja som sa nakoniec rozhodla doniesť kartón šampanského. U mamy v obchode bolo šampanské ku koncu roka v akcii a ja som teraz bola aj tak pri peniazoch.
Na svojom silvestrovskom vzhľade som si dala obzvlášť záležať. Chcela som, aby na mňa moji bývalí spolužiaci vyvaľovali oči a aby boli prekvapení aká „módna diva“ sa zo mňa stala. Preto som zvolila pre tento výnimočný večer výnimočné šaty. Pôvodne som si ich ani neplánovala doniesť domov z Nitry, ale nejaký prozreteľný hlas v mojej hlave ma presvedčil, aby som si ich domov vzala. Boli to krátke čierne šatočky s výraznou striebornou aplikáciou cez prsia. Opticky ich dokonca zväčšovali, čo mi len prospievalo. Dala som si k nim vysoké čižmy, lebo na takýchto chatovačkách býva dosť blata a aj zimy, ale proti zime ma mal chrániť hlavne nový čierny kabát, ktorý som si kúpila len prednedávnom.
Niekoľkí sme sa dohodli, že sa stretneme v meste a odtiaľ pôjdeme spolu taxíkom na Lenkinu chatu. V meste sme sa stretli ja, Braňo, Viki a Zdenka. Týchto ľudí som mala celkom rada v triede. Boli to také nevýrazné osobnosti, ktoré nikomu nikdy neubližovali, s nikým sa nehádali, proste si len tak boli. Presne taká som bola aj ja. Nevýraznosť mi vyhovovala, no teraz som po nej už netúžila.
„Ahojte!“ zvolala na nás Lenka, keď sme dorazili na chatu. V krbe už horel oheň a pri ňom sa ohrievala Vanesa a Mirka. Tieto dve baby som z celej triedy mala asi najmenej rada. A oni mňa. Boli akási stredoškolská verzia Zuzy Dafčíkovej a jej vernej Petry.
Hodila som na ne strojený úsmev a potom si sadla k ohňu. Naschvál som si kabát nedala ešte dole. To chcelo niečo teatrálnejšieho.
„Ako sa máš, Simi?“ spýtala sa ma Vanesa a prehodila si svoje dlhé čierne vlasy poza chrbát. V duchu som dúfala, že sa jej chytia od toho ohňa. Nestalo sa.
„Ale výborne, vysokoškolský život je super,“ zaklamala som a spomenula si na to množstvo učenia, ktoré ma čaká.
„Vážne? A kde si to? V Nitre?“ vypočúvala ma ďalej.
„Áno. A ty ako?“ spýtala som sa aj ja, nech jej dám priestor na pochválenie.
„Ja tiež super, som v Blave a teda to mesto žije! Nikdy nespí. Že Mirka?“ drgla do Mirky, ktorá len tak zízala do ohňa a nezapájala sa do rozhovoru.
„Áno, super,“ odvetila a ďalej nejavila záujem.
„Kde sú už tí chalani?“ stepovala po miestnosti Lenka.
„Volal mi Marek, za chvíľu prídu,“ ozvala sa Mirka.
Ja som len tak sedela ďalej v kabáte, viedla nudný rozhovor s Vanesou a Mirkou. Občas niečo povedali aj Zdenka a Viki. Len Braňo sa tváril ako dáky bezďák, ktorému sa konečne naskytla možnosť ohriať sa pri ohni.
„Sme tu!“ zvolal do miestnosti Marek, ktorý dobre že nevykopol dvere, keď sa privalil aj s päticou ďalších chalanov. Rovno za Marekom do miestnosti vošiel Milo. Sčervenela som v tvári, ale rýchlo som sama seba presvedčila, aby som zmenila farbu opäť na neutrálnu a takisto som sa rozhodla, že nastal čas odhaliť niečo viac. Dala som si dole kabát a koketne išla privítať ostatných chalanov.
„Ty si nám v tej Nitričke ale opeknela!“ pochválil ma Marek objímajúc ma. Zvítala som sa aj s ostatnými chalanmi. Videla som ako z Vanesy srší hnev, že nie ona je stredobodom pozornosti. Jediný, koho som vynechala bol Milo. Neprišlo mi vhodné sa s ním ísť zvítavať ako s ostatnými. Veď som ho v Nitre mohla vidieť každý deň. Tým som si to ospravedlňovala. Pravdou však bolo, že som mala tak trochu výčitky svedomia. Využila som ho a teraz som si ho nevšímala. Vlastne… Práve som si uvedomila, že odkedy som ho zneužila sme sa vlastne ani nevidela. Mala som šťastie. A keby som vedela, že príde na túto chatovačku, asi by som si bola dvakrát rozmyslela, či prídem aj ja. A vlastne… Aj tak by som prišla.
Zábava bola v plnom prúde, všetci pili, Vanesa zvádzala každého z chalanov, aby s ňou išli tancovať na hudbu namixovanú Lenkou, no každý jej vytrvale odolával. Ja som sa rozhodla, že pôjdem trochu zabaviť Braňa. Na strednej škole sme boli takí dvaja outsideri, nechcela som, aby si myslel, že som v Nitre znamyslenela. On bol v Košiciach na veterine, vzdialený od každého, od júna som sa s ním vôbec nerozprávala. Mala som pocit, že mu to musím ísť vynahradiť.
„Tak ako, Braňo? Ide ti škola?“ spýtala som sa ho, nalievajúc mu víno, ktoré stálo pred ním, ale on sa ho ani nedotkol.
„Hej, je ťažká,“ odvetil a napravil si okuliare. Zdalo sa mi, že sa ma hanbí. Veď pred niekoľkými mesiacmi som bola jediná, kto s ním prehodil slovo a teraz sa na mňa ledva pozrie. Nerozumela som tomu.
„Ale baví ťa, že? Vždy si chcel byť veterinárom,“ snažila som sa rozprúdiť konverzáciu. Ale toto bol silný level aj na mňa.
„Áno, chcel,“ prikývol. Bolo to akoby som sa bavila s trojročným deckom.
„Tak čo Braňko? Už si strkal ruku krave do zadku?“ prisadol si k nám Marek s Milom. Celý posledný ročník si ho doberali tým, že na veterine bude musieť strkať ruku krave do zadku. Boli neskutočne trápni.
„Ešte nie. Prax sme nemali,“ odpovedal vážne. Chudákovi nedochádzalo, že si z neho robia prču.
„A kedy budete mať?“ spýtal sa s predstieraným záujmom Marek.
„Asi až v treťom ročníku,“ odvetil a znova si napravil okuliare a jedným očkom sa pozrel na Mareka, ktorý bol už dosť pripitý.
„To je škoda. A ty si sa tak na to tešil, čo?“ rypol do neho pre zmenu Milo.
„Vy dvaja nemáte čo robiť? Nájdite si inú zábavku,“ zasiahla som. Nemohla som už ďalej zniesť, že si z neho robia taký posmech.
„Ideš sa s nami zabávať ty?“ zasmial sa Marek a presadol si od Braňa vedľa mňa a privinul si ma k sebe. Smrdel lacnou vodkou a ja som sa od neho odtláčala.
„Daj mi pokoj!“ odstrčila som ho a posunula sa ďalej.
„No tak sa nemôžem baviť s Braňom ani s tebou… Musíš mi to nejako vynahradiť,“ plietol sa mu jazyk a ledva som mu rozumela, čo hovorí.
„Prestaň!“ skríkla som, keď sa na mňa opäť lepil.
„Daj jej pokoj,“ zamiešal sa do toho Milo a všetky oči v miestnosti spočinuli na nás. Lenka tuším ešte aj dramaticky stíšila hudbu.
„A ty čo riešiš? Veď si z nich len uťahujem,“ zvolal prekvapený Marek. Nebol zvyknutý na to, že mu jeho parťák nedržal stranu.
„Nechaj ich tak…“ povedal rázne Milo a chytil Mareka za predlaktie, aby ho odo mňa odtiahol.
„Čo ti je?!“ zvreskol Marek, „áha! Ja už viem! Ty si tiež v Nitre, že? Teraz preťahuješ pre zmenu ju, nie hentú chuderu?“ povedal ukazujúc na Vanesu.
Vanesa sčervenela od zlosti a nasratá vypochodovala z chaty. Mirka za ňou hneď zamierila.
„Chalani, no tak dosť. Dlho sme sa nevideli, nepokazme si to hlúpymi hádkami,“ zasiahla Lenka, keď videla, že napätie len stúpa.
„Seriem na teba!“ naštvane vyskočil na nohy Marek a vyšiel tiež von.
Milo rezignovane klesol vedľa mňa a ja som nevedela, čo povedať.
O chvíľu už zábava pokračovala, ostatní chalani hrali dáku hru. Zrejme, kto viac vydrží naraz vypiť. Baby ich obkolesili. Medzi časom sa vrátila aj Vanesa a Mirka. A Marek bol už opäť stredobodom pozornosti, lebo súťaž vyhrával.
Len ja a Milo sme stále sedeli bez slova pri ohni. A Braňo. Ale on pôsobil skôr ako kus nábytku. Ani len nežmurkol.
„Ja…“ ozval sa Milo. Vedela som, že zadrie dáku kravinu, tak som mu rovno skočila do reči: „Nič nehovor!“
Zavrel naprázdno ústa a prešla hodná chvíľa, kým sa opäť opovážil otvoriť ústa a niečo vypotiť.
„Musí to byť teraz také trápne medzi nami?“ spýtal sa.
„Čo je tu trápne?“ hrala som nevinne nevedomú.
„No tak… Vieš, o čom hovorím. Ja… ja to neľutujem. Bolo to fajn… Užili sme si to spolu. Stalo sa…“
„Už mlč!“ priložila som mu prst na ústa a on stíchol.
Nebolo mi príjemné rozoberať tu svoj sexuálny život. Nie, Braňo mi nevadil. Veď on by ani nežmurkol, ani keby sme mu v jeho zornom uhle začali premietať porno, ale… Hrýzlo ma svedomie pre Mila.
Ďalej som ten tlak nevydržala a išla medzi ostatné baby povzbudzovať chalanov v pití. O chvíľu sa k nám pridal aj Milo a začal tiež súťažiť. Depresívna chvíľka posledného dňa v roku prešla a zdalo sa, že sa opäť všetci skvele bavíme.
Prišla polnoc. Chalani vytiahli svoje skryté nálože a začali odpaľovať ohňostroje. Bála som sa, že v takomto alkoholickom opare to nedopadne dobre, ale nikto neprišiel o žiadnu končatinu. A tak sme si začali priať šťastný Nový rok a prichádzali aj prvé SMS-ky.
„Prajem Ti šťastný Nový rok. Som si istý, že bude krásny. R“ Môžete trikrát hádať, od koho mi prišla takáto SMS. Áno, od Radovana. Za tých pár dní som akosi na neho zabudla, alebo aspoň som sa snažila na neho nemyslieť, no teraz sa mi pripomenul s akýmsi prísľubom pekného roku. To akože zase strčí Angelu do ústavu a mňa bude preťahovať v európskych metropolách?! Tá SMS-ka ma nasrala a vôbec som na ňu nereagovala.
Okolo druhej v noci na mňa prišla neskutočná únava a zhodnotila som, že viac sa na nohách nezvládnem udržať, a tak som sa spýtala Lenky, kde budeme spať. Zaviedla ma na poschodie a povedala mi, že si môžem vybrať ľubovoľnú izbu. Miesta tam bolo ako v dákom hoteli. Nakoniec som si vybrala izbu na konci chodby. Bola to najmenšia izba s jednou posteľou. Vybrala som si ju dúfajúc, že sa mi sem nikto nenasáčkuje a aspoň ako-tak sa vyspím. Z kabely som vytiahla tričko, ktoré malo slúžiť ako moja pyžama, zhodila som svoje šaty, prehodila som ich cez stoličku, na ktorú som si položila mobil a náušnice. S odličovaním a sprchou som sa vôbec netrápila. Ani som nepredpokladala, že by tu mohla byť teplá voda. Zaspala som.
Netuším koľko mohlo byť hodín, zdalo sa mi, že dole počujem ešte stále hudbu a občas dakto niečo nahlas povedal alebo výskol. No to, čo ma prebudilo boli cudzie ruky na mojom tele. Okamžite som otvorila oči, ale keďže bola úplná tma, nič som nevidela.
„Čo to je?“ spýtala som sa ako úplná hlupaňa, ale môj nápadník mi neodpovedal.
„No tak, daj tie ruky zo mňa dole. Kto si?“ zvrieskla som dávajúc ruky neznámej osoby dole.
„To som ja, upokoj sa,“ šepol Milo a ďalej mi masíroval stehná.
„Milo, zmizni odtiaľto. Chcem spať,“ zasyčala som a posadila sa na posteli. Začula som vŕzganie stoličky a potom tlmený dopad. Zrejme spadol z postele a snažil sa zachytiť o stoličku.
„Čo robíš?“ zasmiala som sa snažila sa nahmatať mobil, aby som si na neho posvietila. Zapla som baterku na mobile a uvidela Mila sediaceho pri mojej posteli. Škaredo na mňa zagánil, keď som mu zasvietila do očí, a tak som svetlo radšej sklopila.
„Neodháňaj ma od seba. Nič ti nespravím. Sľubujem. Len tu s tebou chcem spať,“ povedal a zatváril sa veľmi prosebne.
Výčitky svedomia ma presvedčili, že toľko mu dlhujem a tak som sa posunula bližšie ku stene na posteli a týmto gestom mu naznačila, že je u mňa vítaný.
„Ale budeme spať!“ upozornila som ho, keď si ľahol vedľa mňa.
„Dobre, dobre…“ hlesol.
Otočila som sa mu chrbtom, aby sme mali viac miesta a on si automaticky cez môj driek preložil ruku. A netvrdím, že to nebolo príjemné. Vlastne… Bolo to veľmi príjemné. A toto bol rozhodne jeden z mojich najzaujímavejších Silvestrov.
Ak sa vám príbeh páči, nebojte sa vyjadriť to komentárom. Pokojne sa vyjadrite, ak sa vám aj nepáči :D Pre mňa, ako pre spisovateľa, je odozva veľmi dôležitá a každý komentár ma úprimne poteší, :)